IHRÁČ A JASTRABSKÁ SKALA - MIESTA S OČARUJÚCOU PRÍRODOU

Zbytky sopečného sopúcha

Zápisnica z kremnického magistrátu z roku 1642 hovorí o vyšetrovaní "starej ženy z Ihráča, majúcej, ako ona sama vraví 80 rokov, menom Dora, ženu Andreja Struhára, na žalobu husárov, ležavčích 23. pominulého mesiaca augusta v Ihráči, pre obvinenie z čarodejníctva, že chcela voľačo čariť s konskou lebkou, dvoma husacími vajci a dakoľkými skalkami"

Vyšetrovali ju najvzdelanejší ľudia z vrchnosti mesta Kremnice, ktorí už v tých časoch boli absolventmi kremnických škôl.

Keďže Dora Struhárová nechcela nič priznať, dali ju katovi: "Ten jej najhroznejšie sovrel v krútke najprv oba palce, potom po dva nasledujúce prsty na oboch rukách, že jej krv vystúpila z nechtov, ale nič nevyznala."

Katovi v tomto prípade fantázia určite nechýbala a navrhol, "že jej chce vlasy a nechty z rúk a nôh odrezať, čo aj vykonal. Potom ju zviazal a na ťahaciu stolicu natiahol..." Nechajme však horor, v ktorom kat ďalej pokračoval.

Nakoniec, keď sa Dora Struhárová k ničomu nepriznala (hlavným obvinením bolo, že čarovala tak, že kravy strácali mlieko), vyniesol richtár Kremnice Juraj Rösch dňa 4. októbra 1642 obsiahly rozsudok s výpočtom činov, ktorých sa mala dopustiť (v skutočnosti neboli žiadne). No a keďže !dojímavo a úpenlivo! prosila o omilostenie, nebola upálená zaživa, ale ... "aby ona Dora, skrz kata najprv mečom zo života vyprevadená a súdená (odpravená), potom spolu s tou koňskou lebkou na hranicu vložená a na prach spálená".

Dorota Struhárová z Ihráča, jednoduchá žena, svojim postojom pri vyšetrovaní a "práci" kata, vyslala takýto signál o podhorskej dedine Ihráč. Pravdepodobne to bola posledná upálená bosorka v našom regióne. Myslím, že ešte vždy nie je neskoro umiestniť v Kremnici tabuľku - pamätník ľudskej hlúposti na mieste, kde Doru upálili, s nápisom: "Na tomto mieste upálili za mimoriadnej účasti ctených občanov v októbri 1642 Doru Struhárovú z Ihráča za to, že čarovala s konskou hlavou, husacími vajcami a potočnými kameňmi."

Celkový pohľad na kamenné more

Ihráč sa nachádza v jednej z najdlhších dolín Kremnického pohoria. Dolina sa podľa obce volá Ihráčska, začína sa v Jalnej pri rieke Hron a smeruje na sever do spomínaných Kremnických vrchov. Dolinou preteká Ihráčsky potok. Z bočných dolín sú významné Čierna voda, Vápenná dolina a v hornej časti nad obcou Nevoľné sa nachádza Biela voda. V Ihráčskej doline sa našli štiepané kamenné nástroje, pravdepodobne z mladšej doby kamennej, čo je predpoklad toho, že dolina bola osídlená v dobe kamennej.

Prvá písomná zmienka o Ihráči je z 26. februára 1388 v listine, ktorou daroval kráľ Žigmund magistrovi Frankovi a Simonovi hrad Šašov aj s jeho majetkami.

V ďalších rokoch sa obyvatelia Ihráča zaoberali najmä spracovaním dreva na dosky, šindle a drevené uhlie. Práve drevené uhlie bolo dôležitou surovinou pre zabezpečovanie najmä hutníckej výroby. Aj keď po vyklčovaných lesoch vznikla poľnohospodárska pôda (táto sa však veľmi ťažko dobývala), nikdy ale pre terénne podmienky a nadmorskú výšku - 491 metrov nad morom, neznamenala významné ovplyvnenie života v Ihráčskej doline.

Našim záujmom je objavovať prírodné útvary, ktoré sa v tejto obci nachádzajú a dajú sa veľmi jednoducho navštíviť.

Na južnom okraji obce je geologická lokalita, ktorá bola v roku 1993 vyhlásená za prírodnú pamiatku. Ide o Ihráčske kamenné more, ktoré má plošnú výmeru 2,2 hektára. Predmetom ochrany je rozpadajúci sa sopúch, zvyšok prírodného kanála lávy. Jeho rozpadom vznikla sutina, ktorá vytvorila kamenné more. Je to následok terciárneho vulkanizmu, prevažne na báze andezitu.

Prakticky tu vyúsťovala sopka a po stuhnutí andezitovej lávy vznikol útvar, ktorý sa teraz rozpadáva v prvej etape na veľké balvany. Je to zaujímavá rarita, dnes už skoro v strede dediny. Niekoľko metrov od rímsko-katolíckeho kostola sa nachádza tak sopka. Samotný prístup k tomu kamennému moru je veľmi jednoduchý. Osobným autom sa dostanete ku kostolu a odtiaľ peši ku kamennému moru. Ešte nedávno bolo kamenné more zarastené náletovými drevinami, čím sa znižovala jeho viditeľnosť v lete. Dnes už to nie je pravda a more je vyčistené od náletovej vegetácie, ale najpríjemnejšia návšteva je aj tak v jarných mesiacoch. Miestnym menom sa táto lokalita volá Líška.

Pri ceste Ihráčskou dolinou, smerom na Nevoľné, je ďalší veľmi zaujímavý, ale menej známy útvar Železné vráta.

Železné vráta v Ihráčskej doline

Asi dva kilometre za obcou Ihráč, pri prvej zákrute na Nevoľné, vychádza z doliny Biela voda potok, popri ktorom je vybudovaná pevná cesta (netreba odbočiť doľava, ale ísť rovno menej kvalitnou cestou vedľa potoka). Na cestu je zákaz vstupu motorových vozidiel s uzatvorenou rampou, ale po asi dvoch kilometroch sa dostaneme k veľmi peknej úžľabine, ktorú musel určite pred mnohými rokmi preraziť pretekajúci potok. Úžľabina je 10 - 12 metrov vysoká a tvorí ju niekoľko andezitových veží po oboch stranách potoka. Veľmi zaujímavé je pozorovanie, že veže sú tvorené z 10 - 30 cm hrubých platničiek, podľa toho, ako láva zo zeme vytekala a postupne tuhla.

Očarujúci je pohľad v prípade, že na túto úžľabinu dopadá slnečné svetlo, keď od slnka a vody vybielené skaly hrajú žltou farbou od rôznych lišajníkov a zelenou od machov. Lokalita ešte nie je biologicky preskúmaná a volá sa Železné vráta. Cesta po tejto úžľabine pokračuje na Hostinec a ďalej na hlavný hrebeň Kremnického pohoria.

Cestou späť z Ihráča cez Jastrabú pri železničnej zastávke Jastrabá je turistický značkovaný chodník vedúci k ďalšej prírodnej pamiatke v tejto oblasti, Jastrabskú skalu.

Jastrabská skala

Táto prírodná pamiatka bola vyhlásená v roku 1975 v katastrálnom území obce Bartošova Lehôtka a Jastrabá. Geograficky patrí do Kremnických vrchov a má rozlohu 8,5 hektára. Je to dominantný vrchol Kremnických vrchov, hlavne od štátnej cesty Stará Kremnička - Bartošova Lehôtka. Z geologického hľadiska je tu dokumentovaný postup tvorby vulkanických komplexov, a tak môžeme pozorovať striedanie lávových prúdov s horninami, ktoré vznikli usadzovaním sopečných materiálov, ako sopečné balvany, popol, prach a pod., ďalej rad vedľajších sopečných komínov. Prevažujúcou horninou sú ryolity.

Výrazný vrchol vznikol rôznou rýchlosťou zvetrávania hornín, pričom niektoré sa rozpadli, iné, najmä mladšie ryolity zostali zachované. Vrcholová časť má dve kóty - Malú skalu (648,4 metrov nad morom) a Jastrabskú skalu (683,4 m.n.m.) Tieto dva vrcholy tvoria bralá niekoľko desiatok metrov vysoké so sutinami na ich úpätí.

Prevažná časť tejto prírodnej pamiatky je zalesnená s bukmi (90 %) 100 až 140 rokov starými. Zostávajúcich 10 % tvoria najmä duby. Lokalita je veľmi výhodná pre hniezdenie dravých vtákov.

* * *

Nápis na Velestúre v Kremnických vrchoch – turistická atrakcia s historickou zápletkou

Pavol Kriško, známy kremnický múzejný pracovník, ako 23 - ročný prechádzal pravdepodobne z Kremnice do Banskej Bystrice dňa 23. novembra 1864 v mrazivej zime a víchrici. Odchýlil od cesty z priehyby Tri kríže (1180 metrov nad morom) a hľadal miesto na ukrytie sa pred nečasom za bralom Velestúra (1254 m.n.m.). V tom čase sa z Kremnice do Banskej Bystrice cestovalo vozom a peši smerom na Hostinc cez sedlo Tri kríže na bystrickú stranu, kde cesta pokračovala cez osadu Ortuty na Malachov do Banskej Bystrice. Ukrytie sa pod bralom Velestúru iste nebolo nič zvláštne, ale nechajme ďalej líčenie tejto príhody podľa J. Skutila z roku 1933:

"... s údivom zbadal na brale Velestúr, že namiesto chlpa trávy na zachytenie odhrnul sa mu mach a pod ním kresané čiary a potom i celý štvorriadkový nápis v neznámom písme."

P. Kriško o tomto nápise publikoval správu v časopise Sokol. Tiež tam publikoval poznatky o ďalších nálezoch kamenných dosiek v roku 1861 na vrchu Smrčník, ktorý sa nachádza v tejto lokalite Kremnických vrchov.

Asi najviac prekvapená bola verejnosť vtedy, keď o štyri roky publikoval Pavel Kriško aj rozlúštenie tohoto nápisu (išlo o prepísanie do latinky a pretlmočenie do slovenčiny, ktorá sa v 19. storočí používala). Text teda znel:

"Přechach silan of morave zrumich kreminitiu te turo i vsie grada, i be gode po turu dve ste osmdesát" a v pretlmočení do súčasnej slovenčiny znie: "Prišiel Silan od severu, zrumil (zboril) Kremnicu i Turovo i všetky hrady, i bolo rokov po Turovi 280".

Detailnejší pohľad na nápis

Objavený a preložený nápis sa stal na Slovensku na niekoľko desaťročí skutočnou senzáciou. Doba, z ktorej nápis pochádzať bola odhadnutá ma rozhranie 3. a 4. storočia. Písmo bolo nazvané ako praslovanské runové písmo, teda písmo skladajúce sa z prvkov etruského písma a teda je staršie ako latinka.

Vo vecnom vyjadrovaní je nápis interpretovaný tak, že Kremnica bola iba predmestím veľmocného a bohatého mesta Turovo, v hornom Turci medzi Štubňou, Hájom, Mošovcami a Slovenským Pravnom. P. Kriško predpokladal, že toto mesto vzniklo v 3. - 4. storočí. Nikdy predtým sa však nič také nedokázalo. Navyše bolo toto miesto označené za slovanské kultovné miesto, kde slovanskí kňazi obetovali svojim bohom.

Nie celkom odôvodnene bolo slovo Velestúr rozobraté na dve časti, pričom Veles vraj znamenal slovanského boha čried a statku a slovo Tur bolo vraj tiež menom slovanského boha.

Objav a rozlúštenie tohoto, do brala vysekaného nápisu a jeho dobré spropagovanie, vyvolali medzi vlastencami vlny nadšenia. Začali sa konať výlety na Velestúr. Prvý sa uskutočnil 27. mája 1868, pri ktorom známy slovenský maliar Ján Božetech Klemens vyhotovil sadrový odtlačok nápisu. Medzi dosť významné patril aj výlet početnej spoločnosti z Banskej Bystrice v roku 1892, kedy sa tohto výletu zúčastnil aj český jazykovedec z Prahy František Pastrnek.

Bolo to v období končiaceho sa 19. storočia, ktoré bolo také dôležité pre národné uvedomovanie sa národov. V Čechách v tom období vrcholil boj o pravosť kráľovodvorského a zelenohorského rukopisu, ktoré sa snažili posunúť históriu vzniku literárneho prejavu v českých dejinách do 9. až 13.- storočia. Podobne tomu bolo asi aj na Slovensku, keď tu bola snaha ukázať písomný prejav Slovanov v období, teda v čase, v ktorom dané priestory ani neobývali.

Detail nápisu

Čím viac vedeckých pracovníkov Velestúr navštívilo, tým viac bola teória o runovom písme spochybňovaná. Do bádania sa zapojili archeológovia, jazykovedci, historici, ktorí autentičnosť týchto nápisov spochybnili a záznamy o tomto nápise sa začali vytrácať aj z encyklopédií. Možno poslednou je zmienka z prvej malej slovenskej encyklopédie z roku 1932. Zmienka o nápise je aj v Kronike Slovenska 2 z roku 1999.

Michal Matunák, ktorý spolupracoval posledné tri roky pred odchodom P. Krišku do dôchodku neskôr spomínal, že tento neúnavný pracovník, nikdy ani slovom nespomenul nápisy na Velestúre. Samotný Michal Matunák, keď v roku 1928 písal dejiny Kremnice, označil nápis za falzifikát (veď aj Kremnica, ktorá sa v nápise spomína, bola založená oveľa neskôr).

M. Matunák určil v spomínanom diele za učeného pôvodcu nápisu Pavla Krišku, maliara Jána Božetecha Klemensa za navrhovateľa tvarov písma a kresliča a kremnického obuvníka Karola Moravčíka za vysekávača nápisu.

Skutočnosťou však dnes je len to, že ozajstnú pravdu ako to bolo, sa už asi nedozvieme. Nápis je však stále viditeľný a cesta na Velestúr v Kremnických vrchoch je turisticky prístupná z viacerých smerov. Najlepšia je smerom na Trojicu - Hostince tak, ako sa pôvodne chodilo do Banskej Bystrice.

Nápis na Velestúre sa zachoval do dnešných čiac a aj keď pravosť vedci spochybnili, môže byť pamiatkou na ľudí, ktorí sa znažili vytvoriť históriu Slovenska v období, keď existenciu Slovákov na tomto území bolo potrebné dokazovať.

Ja zaujímavé, že priamo v meste sa našiel kameň s runovým písmom a vraj to bol kameň na ktorom sa runové písmo učil Karol Moravčík a nápis vysekaný na tomto kameni znázorňuje jeho meno. Nápis by však určite mal byť zaujímavou turistickou atrakciou.

Pavol Kriško umrel v roku 1902 a je považovaný za zakladateľa slovenskej archivistiky, bola to bezosporu významná osobnosť. Zanechal rozsiahle bádateľské dielo spolupracoval napríklad s Aloisom Jiráskom pri písaní románu Bratrství.

* * *

Zachované stavebné pamiatky obytných hauerlandských domov

Pavlačový dom v Kremnici

Drevené pavlačové domy

V predchádzajúcich častiach tohto blogu boli publikované obrázky z hauerlandských dedín z obdobia pred 2. svetovou vojnou. Zväčša išlo i jednoposchodové drevené zrubové domy. Žiaľ, udalosti 2. svetovej vojny a obdobia, ktoré po nej nasledovalo, znamenalo zničenie týchto malebných domov a zachovalo sa len niekoľko pôvodných domov v Kremnici, Kremnických Baniach, Lúčkach a zvláštna architektúra sa zachovala v Janovej Lehote. Posledný dom s originálnou architektúrou v obci Krahule bol zbúraný z bezpečnostných dôvodov v roku 2000.

Keď hovorím o zachovalosti, myslím najmä, že do architektúry týchto stavieb neboli realizované nevhodné zásahy a stavby sa dajú považovať za pôvodné.

Drevený dom z Kremnických Baní

V Kremnici, Kremnických Baniach a Lúčkach ide o jednoposchodové zrubové domy, ktoré boli vybudované z jedľového a smrekového dreva. Takýchto domov tu bola pred 2. svetovou vojnou väčšina. Drevo bolo v tej oblasti významným a takmer výlučným materiálom. Zaujímavú výnimku tvoria pôvodné domy v Janovej Lehote, ktoré boli vybudované (hlavne tie, čo sa zachovali) z kresaného kameňa.

Je celkom zaujímavé, že v oblasti Hauerlandu sa začali stavať jednoposchodové obytné domy. Domy, ktoré boli postavené na rovných plochách, boli stavané na kamennej podstienke bez pivnice, pričom drevo sa pripravovalo v zime, aby nemalo miazgu. U domov, ktoré boli stavané na svahu, bola v prednej časti vybudovaná aj pivnica.

Usporiadanie interiéru je u týchto domov nasledovné: do domu sa vchádza cez predsieň, v ktorej sa nachádzalo schodište na prvé poschodie domu a ďalej tu boli vchody do veľkej izby, ktorá mala veľkosť okolo 5 x 5 metrov a vchod do kuchyne s veľkosťou 5 x 3 metre. Pri dlhých domoch bol vstup z predsiene do oboch častí domu, ktoré boli usporiadané symetricky a mohlo ísť o jedno, dvoj, až štvorrodinné domy, teda slúžili pre ubytovanie až štyroch rodín. Na prvom poschodí boli spravidla menšie miestnosti slúžiace na spanie.

Pavlačovitý dom v Lúčkach, žiaľ ten sa už nezachoval

V odborných kruhoch vznikali rôzne názory, či u tohto typu domu ide o nemecké alebo slovenské vzory, prípadne či tieto architektonické prvky doniesli na Slovensko nemeckí kolonisti. Skutočnosťou však je, že takéto domy sa vyskytovali najmä v obciach osídlených nemeckými kolonistami a do dnešných čias sa ich zachovalo len veľmi málo. Z toho, čo sa zachovalo, môžeme rozlišovať domy s pavlačou alebo bez pavlače. Pavlače boli vytvorené na koncoch, zo stavby vyčnievajúcich stropných rámov, spravidla vo výške prvého poschodia a nachádzali sa najmä na strane uličného priečelia.

Odborníci na dobovú architektúru hovoria, že tieto pavlače nemali významnejšie hospodárske využitie, no slúžili najmä k prevádzke horných komôr, prípadne k vetraniu alebo sušeniu šatstva.

Ako už bolo spomínané v úvode tejto časti, zostali zachované v Kremnických Baniach domy aj bez pavlače aj s pavlačou, ide skutočne o originálne stavby (viď obrázky).

Ich trvalé zachovanie by si vyžadovalo minimálne starostlivosť, napríklad Múzea Karpatských Nemcov s ich využitím vo forme skanzenovej lokality.

Citlivo rekonštruovaný pavlačový dom v Lúčkach

Bezpavlačový dom si zachoval aj originálnu strechu s dreveným (šindľovým) pokrytím.

Kamenná architektúra

Koncom 19. storočia, ale najmä na začiatku 20. storočia sa v niektorých dedinách Haurelnadu začali stavať domy, pri výstavbe ktorých bol použitý kamenný materiál.

"Štokáče" v Janovej Lehote

Najtypickejšou obcou, ktorej sa takáto architektúra zachovala je obec Janova Lehota. O uplatnení takejto architektúry iste rozhodla dostupnosť stavebného materiálu, ale najmä vysoká profesionalita miestnych majstrov. Skutočne stavebný materiál ťažili obyvatelia v lome na okraji dediny a o majstrovstve ľudí, ktorí stavali do súčasných čias zachované domy, nemôžeme ani na chvíľu pochybovať.

Ozdoba týchto kamenných domov

Presne vysekané kamene s pravými uhlami, ale aj s plochami zapadajúcimi do seba tak, že ani nepotrebovali omietku. Pôvodné domy postavené pred jedným storočím stoja do dnešných čias. Mnohé sú už modernizované, rozšírené s rôznymi prístavbami, omietnuté a pod., no cenné je to, že tu do dnes stojí niekoľko originálnych stavieb možno aj s pôvodnými okennými rámami.

Z architektúry podľa mňa pôvodných nemeckých obyvateľov ide o veľmi jednoduché, ale jednoposchodové domy, tzv. „štokáče“ /miestne pomenovanie/, ktoré boli pravdepodobne stavané ako prvé v tomto období „kamennej architektúry“.

Domy sú mimoriadne úzke, čo pravdepodobne vyplýva z rozdelenia hauerlandskej dediny (písali sme o tom v predchádzajúcich častiach), ale iste aj zo snahy po úspore pôdy. Niektoré domy sú však pomerne dlhé, možno podľa toho, ako sa rodina rozširovala.

Výrazným výtvarným prvkom týchto domov, ktoré sú vybudované zo skál zapadajúcich do seba bez omietnutia, je „nika“, teda akási domová kaplnka a v nike je umiestnená sakrálna soška (sv. Florián, sv. Mária, sv. rodina).

Takýchto domov je aj v súčasnosti v Janovej Lehote niekoľko, dokonca sú na jednom mieste usporiadané tak, ako stáli pôvodne za sebou, čím vytvárajú časť ulice. Podľa môjho názoru je to mimoriadne cenná pamiatka hauerlandskej architektúry a zaslúžila by si ochranu.

V neskoršej etape vývoja výstavby rodinných domov vznikol typ „vilového“ rodinného domu, znovu jednoposchodového s atypickým riešením priečelia domu a jeho strechy.

Novší typ "vilového" rodinného domu


Tieto domy už boli omietnuté a pri ich stavbe už boli použité aj tehly. Na obrázku vľavo dolu predstavujeme takýto dom hlavne preto, že okná na prvom poschodí sú originálne, tak isto aj okienka v štíte domu. Dom, ktorý tu predstavujeme, bol postavený roku 1928 a okrem okien na prízemí neboli realizované žiadne úpravy. Iný dom, opravený a upravený je na obrázku vpravo dolu. Veľmi cenné je, že zostalo zachované priečelie domu.

Samozrejme, že za domom s takýmto architektonicky „elegantným“ priečelím sa nachádzali hospodárske budovy a ďalej nasledovala záhrada a polia.

Dnes si už Janovu Lehotu z dôb, keď tu žilo oveľa viac obyvateľov, nevieme ani predstaviť, ale pôvodní obyvatelia určite dbali na to, aby ich domy vyzerali smerom na ulicu čo najkrajšie. Ešte asi treba pripomenúť, že mnoho domov bolo postavených aj za Janovou Lehotou, po ktorých dnes existujú len obrysy základov.

Dvojkombinácia daného typu

* * *

Kaplnky v okolí Janovej Lehoty

Trojuholníková kaplnka je z roku 1739

Jedna z turistických ciest medzi Kremnicou a Vtáčnikom vedie krajom okolo Janovej Lehoty. Samotná obec leží na styku pohoria Vtáčnik a Kremnické vrchy v doline Lehotského potoku, prítoku riečky Lutila. Nemôžme povedať, že by to bola oblasť s mimoriadnymi prírodnými výtvormi alebo kultúrnymi pamiatkami, na druhej strane v širokých odlesnených pláňach sa dá uskutočniť veľa zaujímavých prechádzok po mierne kopcovitom teréne. Až do najvyšších výšok 900 metrov nad morom nachádzame pozostatky ľudskej činnosti. Na medziach navŕšené kamenné valy, zbytky kamenných stavieb. Ide o stopy po bývalých obyvateľoch, ktorí tento kraj obývali. Boli to nemeckí kolonisti, ktorí prichádzali na Slovensko od polovice 12. storočia na pozvanie uhorských kráľov a usadili sa v najrozvinutejších baníckych, poľnohospodárskych a obchodných lokalitách v okolí Bratislavy, Trnavy a Banskej Štiavnice. Druhá vlna prisťahovalcov prichádza začiatkom 13. storočia na Spiš. Tretia, najpočetnejšia vlna prisťahovalcov, prichádza hlavne po tatárskom vpáde v roku 1291, ktorý krajinu priamo zdecimoval, teda v druhej polovici 13. a začiatkom 14. storočia. Nemeckí prisťahovalci priniesli nové spôsoby obrábania pôdy, dolovania rúd, ich zásluhou sa rozširuje hlbinné dolovanie zlata, striebra a medi v Banskej Štiavnici, Kremnici, Gelnici, Starých Horách. Nemeckí kolonisti vytvorili na Slovensku tri enklávy - bratislavskú, hornonitriansko-kremnickú a Spiš.

Ako sme už spomínali v predchádzajúcich častiach Hornonitriansko-kremnická enkláva sa po nemecky volá Hauerland, čo by sa voľne dalo preložiť ako "vyklčovaná zem". Samotná Janova Lehota sa volala nemecky Drexelhau, podľa vlastivedného slovníka obcí Slovenskej republiky sa používal tento názov od roku 1927 do roku 1945.

Podľa publikácie vydanej v roku 1980 v Nemeckej spolkovej republike "Drexlerhauer Heimatbuch" tu žilo v roku 1940 3301 obyvateľov nemeckej národnosti, 50 Slovákov, 1 Maďar a 2 Cigáni.

Ohľadom vývoja ďalších udalostí si dovolím odcitovať historika J.Beňku, ktorý sa venuje osídľovaniu Slovenska:

"Po vzniku Československej republiky sa v roku 1921 k nemeckej národnosti z 2 958 557 obyvateľov Slovenska prihlásilo 139 900, v roku 1930 147 501 a v roku 1938 128 000 osôb. Vplyvom tragických udalostí v druhej svetovej vojne došlo z rozhodnutia Nemeckej strany (Deutche partei - politická strana) v septembri 1944 - máji 1945 k evakuácii nemeckého obyvateľstva zo Spiša, neskôr z kremnicko-pravnianskej oblasti a nakoniec z bratislavskej oblasti. Oficiálny odsun obyvateľstva nemeckej národnosti zo Slovenska sa uskutočnil na základe Postupinských dohôd v rokoch 1946 - 1947, kedy sa odsunulo vyše 32 000 Nemcov."

Počet obyvateľov Janovej Lehoty sa v roku 1948 znížil na 609. Dedina bola mimoriadne zničená, väčšina domov bola zbúraná.

Názov tejto časti je "Kaplnky v okolí Janovej Lehoty". Sú to vlastne zaujímavé pamiatky, ktoré tu zostali po nemeckom obyvateľstve.

Kaplnka zasvätená Anjelovi strážnemu

Jednoduchá, architektonicky vyvážená kaplnka, veľmi efektne dotvára krajinu a ja osobne považujem práve takýto zásah do prírody ako niečo, čo tam patrí.

Prvá kaplnka, o ktorej sa zmienim, sa nachádza na ľavej strane cesty do Janovej Lehoty, je kaplnka zasvätená Sv. Anjelovi strážnemu. Postavil ju miestny mlynár P.Derer v roku 1823 a viaže sa k nej zaujímavá historka: Paul Derer išiel v tuhej zime cez veľké snehové záveje v noci domov, na tomto mieste skutočne často vznikajú veľké záveje. Bol už veľmi unavený, sadol si na chvíľu oddýchnuť, ale zaspal. Na jeho šťastie prechádzali tadiaľ ľudia, ktorí ho našli a zachránili od istej smrti. Na znak vďaky postavil P. Derer kaplnku so soškou Sv. Anjela strážneho.

Ďalšia sa nachádza len niekoľko desiatok metrov po pravej strane cesty a je zasvätená Nepoškvrnenému počatiu Panny Márie - vybudoval ju v roku 1826 Peter Kraus.

Kaplnka Nepoškvrného počatia Panny Márie

Kaplnka bola pôvodne neomietnutá a vybudovaná len z miestneho kameňa. Zaujímavé je riešenie strechy kaplnky, ktorá je vytvorená z kameňa ako štvorboký ihlan. Súčasný stav kaplnky je dobrý, ale samozrejme, sochy tak, ako z predchádzajúcej kaplnky sú vykradnuté.

Kaplnky a iné náboženské pamätníky boli obyčajne stavané z vďaky za záchranu života alebo z dôvodu odčinenia nejakého zlého skutku. A práve takýmto pamätníkom je kamenný kríž pred kostolom. Nemeckí obyvatelia hovorili o ňom takúto príhodu: Roku 1820 bol v Janovej Lehote (po nemecky Drexlerhau) richtár Emmerich Gerschner. Bol to richtár veľmi prísny, ale mal brata, ktorým častými krádežami obťažoval miestnych občanov. Richtára to mrzelo a potrestal brata verejným trestom 25 palíc.

Kamenný kríž pred kostolom

Aby však bola hanba odčinená z celej rodiny, dal pred kostolom vybudovať kamenný kríž, ktorý tu stojí dodnes.

Pred kostolom stojí aj takzvaná trojuholníková kaplnka, stavebne veľmi zaujímavá, márne by ste hľadali na širokom okolí podobnú. Kaplnka je vybudovaná v tvare trojuholníka a na každej strane je umiestnený iný svätec, Kaplnka bola postavená v roku 1739. V súčasnosti je opravená a na jednotlivých stranách sú umiestnení Sedembolestná Panna Mária, Svätý Ján Nepomucký a Svätý Rochus. Svätý Rochus je patrón murárov a charakterizuje profesné zameranie obyvateľov tejto obce, keď sa ich väčšina v tomto období zaoberala práve týmto remeslom.

Trojuholníková kaplnka v okienku je Sv. Rochus

Na vrchu kaplnky je umiestnená kamenná socha Sv. Floriána, žiaľ, značne poškodená.

Ak pokračujeme Janovou Lehotou ďalej smerom na horný koniec, dnes už v lesoch sa nachádza kaplnka zasvätená Sedembolestnej Panne Márie, ktorú dal vybudovať v roku 1739 miestny farár Thomas Stokker.

Kaplnka zasvätená Sedembolestnej P.Márii

Kaplnka sa nachádza v náletovom lese, keďže pôvodné domy sú už zbúrané a dnes tu nikto nežije. V minulosti tadiaľto viedla poľná cesta a ďalej chodník cez vrchy do Handlovej.

V rokoch 1945 - 1947 bolo v Janovej Lehote veľa domov značne poškodených a museli byť zbúrané. V tomto období boli zbúrané aj niektoré kaplnky v dedine, ako aj socha Sv. Vendelína - patróna roľníkov z roku 1818.

Zaujímavými pamiatkami sú kríže - znaky umučenia Krista. Drevené boli zničené, dnes sú do značnej miery obnovené. ale v Janovej Lehote môžeme okrem kamenných krížov vidieť aj kríž z betónu.

Kaplnka Sedembolest. P. Márie v Jan. Lehote bola v rokoch 2013-2014 generálne rekonštruovaná a opravená pri tejto príležitosti sa podarilo doplniť nasledovné dátumy súvisiace s kaplnkou:

Zriadenie kaplnky: 1739 (Tomáš Stocker, farár, Janova Lehota) na základe údajného zjavenia Sedembolestnej Panny Márie v minulosti,
Pod oltárnou doskou sa nachádza kameň s údajnými odtlačkami kolien Sedembolestnej,
Vybudovanie vežičky so zvonom: 1807,
Prvá sv. omša: 15. 8. 1807 (Mons. Gabriel Zerdahelyi, gróf, biskup, Banská Bystrica),
Zrekvirovanie zvona: začiatok prvej svetovej vojny,
Oplechovanie šindľovej strechy: 1932,
Obnova kaplnky: jeseň 2013 – jar 2014,
Pútne dni od roku 1807: 15. august, 15. september.

 

* * *

Sakrálne stavby v hauerlandských obciach okolia Kremnice

V hauerlandských obciach z okolia Kremnice sa zachovalo architektonicky niekoľko veľmi zaujímavých stavieb.

Rímsko-katolícky kostol v Lúčkach v roku 1907

Kostol Sv. Mikuláša v Lúčkach

Veľmi cennou religióznou pamiatkou je rímsko-katolícky kostol v Lúčkach. Chrám, ktorý bol postavený roku 1487, je zasvätený sv. Mikulášovi, sa nachádza prakticky v strede obce Lúčky a v strede opevneného areálu, pričom oltárna časť je tradične orientovaná na východ a pozdĺžna os je orientovaná smerom východ – západ.

Ide o jednoloďovú 12 m dlhú a 10 m širokú stavbu. Oltárna časť alebo presbytérium je 6 m dlhé a 7,7 m široké s polygonálnym uzáverom. Podobne, ako kostol sv. Jána Krstiteľa, aj tento kostol má viaceré cenné architektonické prvky, napríklad oltárna časť je presvetlená tromi veľkými gotickými oknami, gotické sú aj vstupné portály – južný a západný.

Portály sú kamenné, pričom južný má bohatú výzdobu, západný portál je jednoduchší. Veľmi racionálna je konštrukcia jednoloďovej klenby kostola, ktorá má vo vrchole skrížené kamenné svorníky – východný s motívom kvetu, západný s datovaním neogotických úprav roku 1931. Rozsiahlejšie reštaurácie chrámu boli realizované v rokoch 1912 a 1935.

Pri reštaurácii v tridsiatych rokoch minulého storočia bol vybudovaný aj chór, ktorý nesú liatinové stĺpiky. Kazetová výzdoba zábradlia chóru, organ, krstiteľnica, ale aj hlavný oltár sv. Mikuláša sú v neogotickom štýle. V kostole sa samozrejme nachádza oveľa viac rôznych detailov v gotickom štýle.

V 16. a 17. storočí patril kostol protestantskej cirkvi, roku 1708 bol vrátený späť cirkvi rímsko-katolíckej.

V okolí kostola pred ochranným múrom kostola sa nachádza cintorín so zaujímavými kovovými náhrobkami.

Pred areálom kostola sv. Mikuláša sa nachádza kaplnka Panny Márie. Pôvodne bola v tejto kaplnke inštalovaná socha Piety, táto však bola v minulosti ukradnutá.

Evanjelický kostol a. v. z roku 1823

Ďalšou pamiatkou v obci Lúčky je evanjelický kostol, ktorý bol postavený roku 1823, opravený a zmodernizovaný roku 1923.

Evanjelický a.v. kostol v Lúčkach

Okolo kostola sa nachádzajú zvyšky cintorína.

V súčasnosti s ohľadom na pokles počtu obyvateľov obce, ako aj skutočnosť, že k evanjelickému náboženstvu sa hlási málo cirkevníkov, kostol postupne chátra.

Kostol Sv. Michala v Kunešove

Aj v ďalších obciach Hauerlandu prevládal v sakrálnych stavbách gotický sloh, v ktorom sa u nás začalo stavalo ešte aj v 16. storočí. Chrámy, o ktorých sa tu zmierňujem, vznikali práve v tomto období.

V gotickom slohu bol pôvodne vybudovaný aj kostol v Kunešove zasvätený sv. Michalovi. Jeho rozsiahla prestavba, ktorá sa uskutočnila v 18. storočí (okolo roku 1766) nám veľa z gotiky nezanechala.

Zachoval sa súhlas na stavbu pôvodnej kaplnky zasvätenej sv. Michalovi z roku 1381, takže niekedy po tomto dátume bol postavený aj gotický kostol, z ktorého následkom už spomínanej rozsiahlej prestavby sa zachovala len časť západnej steny s torzom gotického kamenného portálu a opornými piliermi. Pôvodne mal kostol aj vonkajšie opevnenie, ktoré zostalo z časti zachovalé.

V Kunešove ide o stredne veľký kostol 28 metrov dlhý a 12 metrov široký s typickou orientáciou v smere východ – západ. roku 1922 bola k tomuto kostolu pristavená sakristia.

Vidieť, že aj kostol v Kunešove prešiel najrôznejšími prestavbami, opravami a prístavbami. Architektonicky najcennejšími však zostali už popísané gotické časti v západnej stene chrámu.

Pokiaľ ide o vnútorné časti, ani tu nechýbajú prosiaci baníci v typických krojoch. Popri hlavnom oltári, ktorý je zasvätený už spomínanému sv. Michalovi, nachádzajú sa tu ešte v bočných výstupkoch oltáre zasvätené p. Márii a Kristovi – kráľovi.

Kostol zasvätený najsvätejšiemu srdcu Ježišovmu v Janovej Lehote

Ďalšími v pôvodne gotickom slohu vybudovanými chrámami zo 14. a 15. storočia je kostol v Janovej Lehote postavený pred rokom 1487 na staršom základe, no ako u väčšiny týchto kostolov aj tento bol v rokoch 1897 – 1898 prestavaný a roku 1932 rozšírený.

Rímsko - katolícky kostol v Janovej Lehote

V roku 1804 bol kostol poškodený požiarom.

V pôvodnom gotickom slohu sa zachovali triumfálny (víťazný) oblúk (oblúk, ktorý tvorí vstup z hlavnej lode do oltárnej časti) a v gotickom slohu sa zachovala aj oltárna časť. Gotické časti chrámu sú najstaršie a mali by vzbudzovať hrdosť na majstrov – staviteľov tohto a ďalších spomínaných kostolov. V súčasnosti je architektúra kostola ako novogotická (novogotický sloh vznikal v 19. storočí a napodobňoval gotický sloh).

Janovo Lehotský kostol je zasvätený je zasvätený najsvätejšiemu srdcu Ježišovmu. Po rokoch chátrania v druhej polovici 20. storočia nastali pre kostol priaznivejšie časy, v rokoch 1995 – 1996 bola obnovená strecha medeným materiálom a roku 2000 sa konala kolaudácia obnovy fasády. Finančné prostriedky boli zabezpečené z fondu „Pro Slovakia“, ale najmä od nemeckých spoločností. Významnou sumou prispela na obnovu kostola aj obec Janova Lehota a milodary občanov. V rámci tejto obnovy bol realizovaný aj archeologický prieskum, pričom v oltárnej časti boli nájdené ozdobné fresky z 15. až začiatku 16. storočia. Tento náter bol odborne ošetrený, zaznamenaný a zakonzervovaný.

Kostol zasvätený Sv. Martinovi v Kopernici

Ešte staršou kultúrnou pamiatkou je rímsko-katolícky kostol v Kopernici (Deutsch Litta), ktorý je zasvätený sv. Martinovi a vybudovaný bol v roku 1349.

Prestavaný bol roku 1743, bol predĺžený o oltárnu časť. Ďalšia bočná loď bola k severnej strane pristavená roku 1929. Aj tento kostol bol pôvodne postavený v gotickom slohu, z ktorého sa zachoval vstupný portál na južnej strane kostola s kamennými zvislými okrajmi stien, ktoré vymedzovali okná a vchody. Priamo v kostole sa zachovali rôzne kamenné architektonické detaily. Hlavný oltár zasvätený už spomínanému sv. Martinovi je barokový a bol vytvorený roku 1743. Bočné oltáre sú zasvätené sv. krížu a sedembolestnej p. Márii.

Kostol zasvätený Sv. Jánovovi Nepomuckému na Krahuliach

Možno poslednou obcou z oblasti Hauerlandu, v ktorej sa staval nový kostol, boli Krahule. Hoci ide o staré osídlenie a samotná obec sa spomína už roku 1331, matriku mala obec od roku 1659, zrejme do tohto obdobia bol využívaný kostol sv. Jána Krstiteľa na Jánskom vrchu pri Kremnických Baniach. Kostol bol teda postavený neskôr, ako v ostatných obciach Hauerlandu, a tak tu už nie sú gotické prvky, ale kostol ako kultúrna pamiatka predstavuje klasickú barokovú sakrálnu stavbu.

Atypická je aj osová orientácia, ktorá je len málo odchýlená od smeru sever – juh (predchádzajúce chrámy boli orientované v smere západ – východ). Dispozične ide o jednoloďový chrám zakončený polygonálnou oltárnou časťou, uzavretou ponskou klenbou.

Rímsko - katolícky kostol na Krahuliach

Aj v tomto prípade ide o stredne veľký kostol 23 metrov dlhý a 10 metrov široký s vežou a prístavbou sakristie.

Zasvätený je sv. Jánovi Nepomuckému, ktorého obraz sa nachádza na hlavnom oltári.

V našom rozprávaní o zachovaných sakrálnych pamiatkach Hauerlandu sme sa zaoberali najmä pamiatkami, o ktorých sa menej píše. Samostatnú kapitolu by tvorili kaplnky, ktorých je v Hauerlande ozaj veľmi veľa a spomenuté budú v samostatnej časti napríklad o kaplnkách v okolí Janovej Lehoty alebo boli priamo zaradené pri popise iných udalostí.

Záverom tejto časti by som si dovolil malú úvahu. Iste ste si všimli, že u všetkých popísaných kultúrnych pamiatkach je uvedený rok vzniku, no ani o jednej nevieme, kto tieto krásne diela projektoval, kto viedol ruku staviteľov, kto boli stavitelia. Jedno je isté, boli to naši predkovia, ktorých dielo ich veľanásobne prežilo a celkom určite prežije aj nás.

Pozerajme sa na tieto diela s úctou.

* * *

Architektonické pamiatky Hauerlandu /kostol Sv. Jána na Kremnických Baniach/

Pozrime sa trochu podrobnejšie, aké pamiatky zostali obciach osídlených obyvateľmi nemeckej národnosti. Bezosporu jednou z najvýznamnejších pamiatok na osídľovanie stredného Slovenska je kostol sv. Jána v Kremnických Baniach.

Kostol Sv. Jána na Kremnických

BaniachUž v predchádzajúcej časti som uviedol, že s novými kolonistami prichádzali aj ich kňazi, pričom si určite aj noví osadníci žiadali umožnenie prijímania sviatostí v rodnom jazyku a dobré podmienky pre svoj duchovný život. Keďže obce, ktoré vznikali podľa už spomínaných výsad v 13. storočí, boli pomerne dosť blízko od seba vzdialené (Krahule, Dolný a Horný Turček, Sklené, Kunešov a Kremnické Bane) a súčasne na výstavbu nových kostolov, prípadne kaplniek, bolo potrebných dosť veľa financií, kremnickí radní páni prišli vraj na dobré riešenie a navrhli postaviť pre všetky spomínané obce najskôr jednu spoločnú kaplnku. No a aby žiadna obec necítila ukrivdená, rozhodli, že kaplnka bude od piatich baníckych osád primerane vzdialená, a tak sa rozhodli túto vybudovať nad jedľovou horou v lokalite, blízko ktorej sa aj teraz kostol sv. Jána Krstiteľa nachádza.

O umiestnení najstaršej kaplnky, prebudovanej neskôr na kostol sa rozpráva príhoda, že keď ju začali stavať, cez noc vždy niekto základy rozhádzal, a keď raz odchádzali farníci zo stavby, počuli detský hlas „Tu postavte váš kostol“, súčasne tam podľa povesti vzbĺkol šípový ker, a tak bolo o mieste, kde bude stáť nový kostol rozhodnuté.

Hlavný oltár s odorujúcimi baníkmi je skutočným pokladom

Na tomto mieste bola okolo roku 1200 postavená zrejme väčšia kaplnka sv. Jána Krstiteľa v románskom slohu. V polovici 15. storočia bola prestavaná v gotickom štýle, ale hlavne bola k nej pristavaná chrámová loď.

Nebola to však jediná prestavba tejto kaplnky, resp. kostola Umelecko-historický a architektonický výskum tohto objektu z roku 1992 tu zaznamenal celý rad prestavieb a zaznamenal rôzne architektonické prvky tých najrozmanitejších štýlov. Pre zaujímavosť ich veľmi stručne uvediem (alebo aj preto, že samotná stavba sa mi veľmi javí ako encyklopédia architektúry v sakrálnych stavbách). Románsky sloh, v ktorom bola kaplnka vybudovaná som už spomínal, v 14. storočí bola realizovaná gotická prestavba, koncom 15. a začiatkom 16. storočia bola klenba prebudovaná v neskorogotickom štýle. Z tejto prestavby sa zachovali aj výrazné maľby – tmavočervené plošné kvadrovanie rebier klenby.

Z konca prvej polovice 16. storočia sa tu dajú pozorovať niektoré prvky v goticko-renesančnom slohu (sedlový portál a gotické lomené portály). Nasledujú prvky slohov ranorenesančný a neskororenesančný (druhá polovica 17. storočia). Zo začiatku 18. storočia sa tu nachádza ranobaroková kazateľnica.

Rannobaroková kazateľnica

Neskorobarokový sloh je reprezentovaný hlavne novým prekrytím veže kostola barokovou cibuľovou helmicou.

Ďalšie úpravy kostola sú zaznamenané v druhej polovici 19. storočia, nadstavba chrámu v časti umiestnenia oltára o 4 metre, vybudovaný bol nový krov a nová maľba interiéru. Roku 1910 bola realizovaná najrozsiahlejšia prestavba – boli realizované nové betónové stĺpy, prestavaný bol chór.

Zo stručného popisu je vidieť, že predchádzajúce storočia zanechali pre odborníkov spomínanú encyklopédiu architektonických slohov, pre návštevníkov kostola zážitok architektonickej vyváženosti a dobrého pocitu.

V období šírenia sa protestantizmu slúžil kostol od roku 1529 do roku 1673 reformovanej cirkvi, v tomto období bola pristavaná veža. Hovorí o tom kameň nad vchodom do chrámu s vyznačeným rokom 1588 a počas tohto obdobia boli v roku 1614 kúpené dva zvony.

Od roku 1674 slúžil kostol znovu rímsko-katolíckej cirkvi. Roku 1714 bol vyhotovený hlavný oltár s barokovým obrazom sv. Jána Krstiteľa s Ježišom. V druhej polovici 18. storočia bol oltár doplnený o rokokové plastiky kľačiacich baníkov. Vnútrajšok chrámu je svojim chórom veľmi zaujímavo riešený.

V 18. storočí bol kostol ohradený kamenným múrom tak, že medzi kostolom a múrom vznikol cintorín, bol to v okolitých dedinách jediný cintorín a mal dve brány – južná brána slúžila pre Krahule, Kremnické Bane a Kunešov a severná brána pre Horný a Dolný Turček.

Významným dňom pre cirkevníkov uvádzaných obci bol 27. júl 1764, keď tento chrám navštívil Jozef II., ktorý bol neskôr korunovaný za rímskeho kráľa a neskorší cisár a uhorský kráľ (1780 – 1790) a jeho mladší brat Leopold, ktorý sa tak isto stal cisárom a uhorským kráľom (1790 – 1792).

Za zmienku stojí aj rok 1872, keď tu bola dokončená stavba uhorskej severnej železnice Pešť – Šalgotarjan – Lučenec – Zvolen – Vrútky. Výstavby tejto železnice sa zúčastnili špičkoví odborníci z celého Rakúsko - Uhorska a boli to údajne talianski inžinieri, tkorí premeriavali trasu tejto v tom čase unikátnej železničnej trate, a tak zamerali aj polohu kostola sv. Jána Krstiteľa a vraj im vyšlo, že ide o geometrický stred Európy, čo je dnes označené aj pamätnou tabuľou na symbolickom kameni (1996).

Potom prišlo 20. storočie, ktoré nebolo unikátnemu kostolíku nejako zvlášť naklonené, jednak tým, že jednotlivé obce si už vybudovali svoje vlastné kostoly, ďalej to bol odchod nemeckých občanov po druhej svetovej vojne a významnú úlohu určite zohral aj vzťah štátu k náboženstvu v rokoch 1948 – 1989. Aby však všetky nepriaznivé podmienky boli dovŕšené, v roku 1964 udrel do veže kostola hrom a zapálil zvonicu. Začala sa rekonštrukcia, ktorá sa skončila roku 1969 a kostolu sa vrátila pôvodná podoba. Krátko po rekonštrukcii kostol vykradli neznámi (samozrejme) zlodeji, interiér poškodili vandali a znova samozrejme sa na vzhľade, teda fasáde, podpísal čas a nezáujem spoločnosti. Jednoducho povedané kostol chátral.

V roku 1991 sa však ku kostolu prihlásili občania z Nemecka, ktorí kedysi sa tomto území žili a pomocou ich finančnej podpory a obetavosti miestnych občanov bol kostol zachránený a 29. 8. 1994 znovu slávnostne vysvätený.

V súčasnej dobe je pri kostole vybudovaný moderný kláštor bratov menších kapucínov, čo iste vytvára aj dobré podmienky pre ochranu kostola.

Ešte niekoľko technických údajov o kostole, nachádza sa v nadmorskej výške 800 metrov a hoci nie je umiestnený na výraznom vrchu, je z rôznych miest dobre viditeľný. Malebný obraz na kostol sv. Jána sa nám ponúka napríklad z kremnickej kalvárie, ale za dobrých podmienok je už viditeľný od Bartošovej Lehôtky. Jeho dĺžka je 23,12 metra, šírka 10,2 metra a výška 9,52 metra. Veža je vysoká 32,64 metra a široká pri základoch 4,8 metra.

Kostol sv. Jána Krstiteľa je dnes využívaný na cirkevné obrady a na sviatky, ktoré súvisia s nemeckou kolonizáciou, sú tu slúžené obrady v nemeckom jazyku so všetkým, čo k takýmto obradom patrí.
Vráťme sa ešte niekoľkými poznámkami k chrámu sv. Jána Krstiteľa na Kremnických Baniach malou poznámkou o zvláštnom riešení chóru. V chráme sú vlastne vybudované dva chóry nad sebou, pričom chóry prakticky predeľujú celú chrámovú časť na prízemie, prvé a druhé poschodie. Stropy chórov boli vybudované pravdepodobne železobetónovými rovnými doskami začiatkom 20. storočia. V minulosti bol severný chór prístupný priamo z vonku kostola krytým schodiskom. V súčasnosti je prístup do chórových priestorov, vybudovaných nad sebou, vnútornými drevenými schodmi. Riešenie s chórmi nad celou chrámovou časťou a ešte v dvoch častiach nad sebou si pravdepodobne vyžiadali počty veriacich, ako aj vekové delenie farníkov.

Dva chóry v Kostole zvýšili jeho kapacitu

Rozmerovo nie veľký chrám je schopný prijať okolo 500 veriacich. V súčasnosti je vnútrajšok kostola celý natretý bielou neutrálnou farbou, čo síce zakrýva maľby z jednotlivých minulých období, no je možné, že ich takto ochraňuje – na opačnej strane zvýrazňuje výtvarné riešenie oltára a kazateľnice.

Cirkevne obsluhujú kostol už spomínaní malí bratia kapucíni na modlitby, uskutočňujú sa v ňom však aj verejné sväté omše. Chrám býva uzatvorený, no počas dňa je otvorený tak, že na vchode je silná mreža, cez ktorú je možné vidieť aj interiér kostola.

Pohľad do kostola od hlavného oltára

* * *

Uhorská severná železnica, Pešť - Šalgotarján - Lučenec - Zvolen - Vrútky - Slovenský Semmering

"Bolo to 27. septembra 1827, čo sa na trati Stockon - Darlington, dlhej 14 km rozbehol parný rušeň ROCKET, postavený slávnym Georgom Stephensonom. Neuveriteľných 65 minút ťahal tento rušeň súpravu, ktorá pozostávala z 38 vozňov. V týchto vozňoch bolo spolu 450 stojacich cestujúcich a 90 ton kamenného uhlia. Odvtedy sa železnica stala nositeľom rozvoja spoločnosti a neoddeliteľnou súčasťou kultúrnej, hospodárskej a politickej stratégie každého vyspelého štátu." (Úryvok z publikácie Slovenských železníc "100 rokov Lučenec - Poltár).

Ja osobne najviac obdivujem odvahu tých 450 cestujúcich.

Tento pokus odštartoval etapu veľkého rozmachu železničnej dopravy v Európe, ktorý sa v samotnom Uhorsku začal pomerne neskoro s ohľadom na nie najlepšiu hospodársku situáciu.

Pred zavedením železničnej dopravy sa u nás celá doprava, či už poštová, osobná alebo nákladná, realizovala len povozmi ťahanými koňmi, po Hrone a Váhu sa prepravovalo plťami. Poštové a osobné vozy prichádzali dvakrát týždenne a nákladné vozy sprostredkovávali veľkopovozníci, ktorí vozili výrobky, aj suroviny pre jednotlivé výrobky (napríklad aj mince razené v Kremnici, ktoré boli prevážané so strážcami). Ťažké bolo spojenie napríklad s kúpeľnými mestami a aj študenti museli v mnohých prípadoch aj peši putovať krajinou, aby sa dostali do školy.

Nie je preto nič divné, že o výstavbu železníc bol veľký záujem. Na Slovensku sa výstavba začala traťou do Bratislavy, Trnavy a v roku 1869 sa začala výstavba Košicko-bohumínskej železnice. To však železnica stále nemala spojenie medzi Budapešťou a Slovenskom. Bolo to v politickom období po Rakúsko-Uhorskom vyrovnaní a o všetkom sa už rozhodovalo v Budapešti. V tomto období sa začalo v priemysle presadzovať používanie uhlia a práve ložiská uhlia v Sliezku boli rozhodujúcou motiváciou, prečo sa začalo uvažovať o spojení Budapešti so Sliezkom, teda o spojení juhu so severom.

Pôvodná trasa podľa projektov inžiniera Kramera mala ísť zo Zvolena na Banskú Bystricu, Šturec do Ružomberka. Podrobné prepočty ukázali, že táto trať je realizačne mimoriadne náročná a hľadali sa ďalšie alternatívy. Nakoniec sa ako výhodnejšia ukázala trať tzv. Jalnianskou čiarou cez Hronskú Breznicu (od roku 1942 Hronská Dúbrava) - Jalnú - Pitelovú - Bartošovu Lehôtku do Kremnice a z tadiaľ smerom na Vrútky.

Spustil sa boj o to, kadiaľ železnica povedie. Ako už bolo spomínané, o projekte sa rozhodovalo v Peštianskom parlamente a je iste zaujímavý prejav slov. politika, poslanca parlamentu Viliama Paulínyho - Tótha, ktorý sa veľmi ostro postavil za výstavbu železnice cez Banskú Bystricu, pričom analyticky dokazoval výhody práve tejto trate.

Mapka trate od Zvolena do Vrútok

Svoj prejav končí: "Ja, ctená snemovňa, na základe toho, čo som predniesol, ministerskú novelu neprijímam."

Pri čítaní týchto materiálov si iste každý uvedomí paralelu pri výstavbe železničnej trate skoro pred 130 rokmi a výstavbou diaľníc v súčasnosti.

Zastavme sa pri technických otázkach tejto trate. Zmluva na začatie projekčných prác na trati Šalgotarján - Zvolen - Jalná - Kremnica - Štubňa - Vrútky bola podpísaná 20. mája 1869. Trať je dlhá 188,5 km a súčasne sa začal výkup pozemkov a budov, projektovanie podzemných, pozemných a iných stavieb, mechanických zariadení, vodovodov a pod. Paušálna suma na výstavbu bola určená na 16 550 000 zlatých rakúskej meny. Z tejto sumy pripadlo 11 miliónov zlatých na trať Zvolen - Vrútky. Aj toto rozdelenie finančných nákladov poukazuje na náročnosť výstavby trate v úseku Zvolen - Kremnica - Vrútky. Budovanie tohoto úseku sa dotklo aj súčasnej Žiarskej kotliny a ďalej sa budeme zaoberať hlavne touto železničnou traťou.

Termín dokončenia trate na úseku Šalgotarján - Zvolen bol 1.12.1870 a na úseku Zvolen - Vrútky 1.7.1872.

Wiener Bank - Verein, ktorá zabezpečovala financovanie, poverila vedením stavby Ing. Franza Glanza, bývalého hlavného inšpektora rakúskej severozápadnej železnice. Trať bola naprojektovaná ako jednokoľajná so stúpaním 16 promile, pričom prekonávala značnú nadmorskú výšku, ktorá je napríklad pri Jalnej 261 metrov nad morom. Tu trať opúšťa rieku Hron a pokračuje vez Ihráčske údolie po vysokom násype k ústiu Kremnického pohoria. Tu prekonáva tri horské výbežky tunelmi. V stanici Bartošova Lehôtka (v tom období len Lehôtka) dosahuje nadmorskú výšku 462 metrov nad morom. Samotná stanica Bartošova Lehôtka asi nemala pre obec veľký praktický význam, lebo je od obce dosť vzdialená, vznikla tu však výhybňa vlakov medzi Hronskou Dúbravou a Kremnicou a napájačka vody pre parné lokomotívy. V čase používania parných lokomotív, po prechode trate z Hronskej Dúbravy bolo potrebné už v Bartošovej Lehôtke čerpať vodu do lokomotívy. Keďže však v tejto oblasti (Jastrabá skala) nebolo nikde vody, bola na úpätí vrchu asi 50 metrov od riečky Rudnica vybudovaná studňa s priemerom okolo 3 metrov a hĺbke 5 metrov, z ktorej bola a vlastne aj je voda čerpaná na železničnú stanicu v Bartošovej Lehôtke.

Strážny domček, v ktorom je umiestnené čerpacie zariadenie

Ide o výškový rozdiel 130 metrov. Pôvodne slúžil na čerpanie v budove k tomu prispôsobenej parný stroj, ktorý bol v časoch I. československej republiky nahradený dieselagregátom (ešte je tu zachovaný) a v súčasnosti sa používa čerpadlo s elektromotorom. V súčasnej dobe už nie je potrebná voda pre lokomotívy a používa sa len pre potrebu ľudí, ktorí pracujú na železničnej stanici Bartošova Lehôtka a na protipožiarne potreby.

Motor s čerpadlom na prečerpávanie vody na stanicu Bartošova Lehôtka

Zároveň tu bola vybudovaná výhybka na stretávanie sa vlakov. Samotní obyvatelia Bartošovej Lehôtky využívali na osobnú dopravu stanicu Jastrabá, ktorá im bola bližšie.

Od Bartošovej Lehôtky prechádza trať skalným výbežkom, ktorý prekonáva pomocou tunela a vchádza do vlnovitého údolia Lehôtskeho potoka po horskom chrbte, ktorý oddeľuje Ihráčsku a Kremnickú dolinu, pri Dolnej Vsi sa vracia do Kremnického údolia a po prejdení 445 metrového tunela dosiahne nadmorskú výšku 635 metrov na stanici Kremnica. Z Kremnice priečne údolím po vysokom násype v dĺžke 2 km prechádza trať 659 metrov dlhým tunelom Sohler. Trať stúpa ďalej a po prekonaní ďalšieho tunela dosahuje najvyššiu nadmorskú výšku 773 m ma železničnej stanici Kremnické Bane (predtým Berg, Jánoshegy, Piarg).

Nasleduje klesanie, ktoré tiež nie je bezproblémové. Pri Dolnom Turčeku vstupuje do údolia Turca pri neustálom striedaní hlbokých skalných zárezov a vysokých násypov. Klesanie je 16 promile a nadmorské výšky sú: Turček, dnes Horná Štubňa 627 metrov nad morom nasledujú Diviaky (predtým Kúpele Štubňa 488 m.n.m. - ďalej až po Košicko-bohumínsku železnicu vo Vrútkach ide o údolnú železnicu.

O náročnosti trate hovorí najmä 35 km úsek z Hronskej Dúbravy, kde vlastne trať po Kremnické Bane vystúpila z 261 na 773 metrov nad morom. Problémom boli aj veľmi dlhé a náročné násypy, ale aj množstvo tunelov, ktorých je na tomto úseku 12, a to postupne: tunel Pitelová dlhý 374 metrov, Veľká Skalka (213 m), Malá Skalka, Skalica (73 m), Kečka (334 m), Bartoška (106 m), Hrenca I (487 m), Hrenca II (129 m), Sohler (659 m), Kremnický (122 m), Blaufus (531 m), Turček (37 m).

Projektové návrhy rôznych typov železničných staníc

Pre krásnu prírodu, ktorou táto trať prechádza, hlavne od Bartošovej Lehôtky po Turček, sa používal názov "Slovenský Semmering". (Semmering je alpský priesmyk v nadmorskej výške 985 m v Rakúsku medzi Dolným Rakúskom a Štajerskom. Tu bola vybudovaná prvá horská železnica v Európe.

Hospodárska situácia v tomto období v Uhorsku nebola najlepšia, kremnické bane už tiež veľmi nevynášali a prakticky, hlavne na Slovensku, bol veľký nedostatok práce. A práve výstavba železnice priniesla pracovné príležitosti a zlepšenie ekonomického postavenia obyvateľstva. Aj keď na odborné práce sa tu zišli odborníci rôznych národností, ako Česi, Moravania, Bulhari, Rumuni, Taliani, Nemci, dosť práce zostalo aj pre miestnych obyvateľov.

Generálno stavebnú správu tvorili: vrchný inšpektor F.Glanz, ďalej inšpektori Krammer, Millemoth, Schnitzel, Pechtle. Stavbyvedúci pre spodnú a vrchnú stavbu boli inžinieri Fodor, Kohút, Kafka, Kraft, Kreibisch, Groll, Viehofer, Gschvandel, Schecke a Böhm, stavbyvedúci pre pozemné stavby inžinieri Kossák, Mareš, Junk a Gerstner.

Podrobné informácie o stavbe tejto trate podáva zborník Uhorská severná železnica (Zvolen 1988) a práve z tohto zborníka by som si dovolil vybrať komentáre o zlepšení sociálneho postavenia miestneho obyvateľstva citáciou z Národných novín, napríklad z 12. júna 1870 píše dopisovateľ od Hrona (ide o pôvodné texty aj s prípadnými chybami): "Zárobky na Hrone u obecného ľudu sa množia, slúžky a nádenníci zdraželi, ba ani nadostač ich niet. Práce železnice u Zvolena napredujú, lebo železnica sa toho roku 1. decembra až do Zvolena úplne zhotoviť má. Cez Bystricu stojí samý hurt od prevážaných železničných koľají do Zvolena a Žiliny, len že ako počujeme, robotníci v Brezovej (teraz Podbrezová) a v Hronci tak ako haviari v Štiavnici urobili vraj tiež štriku (rozumej štrajk), nie preto, že ministerstvo na Banskú Bystricu železnicu nepoviedlo, ale vraj sľúbený povýšený plat neobdržali."

Dňa 14. novembra 1871 píše dopisovateľ, ktorý sa podpísal "Ten starý".

Železničná stanica Stará Kremnička v súčasnosti /okolo 2010/

"Obyvatelia blízkych obcí celou čiarou budú mať z toho zle. Pracovití ľudia nájdu si zárobok, menovite voziaci (furmani) zarábajú znamenite a plat nádenníka je značný. Majiteľom doma sypú sa peniaze strechovými oknami, želiarom ale kožky pukajú. Dobrodruhov naženie sa z celého sveta, obchod veľký.

U nás nahrnulo sa toľko robotníkov, že domové maštale na sály poprerábali, v ktorých hemžiaci sa Taliani nemali ani kde spať, tak že stojačky s prehodenými rukami cez pretiahnuté žinky (tenší povraz obdĺžnikového tvaru - pozn. autora), alebo ako uteráky na klincoch zavesení spávali. Za takúto hospodu platil každý mesačne dve zlatky. Voziari zarobili na jeden deň 4 - 5 zlatých.

Chlieb, slanina, polenta, syr, ryža, víno, cukor atď, to šlo ako by pálil. Jedným slovom netušený obchod a spôsob zarábania.

Čo sa týka odmeňovania pozemkov to tiež dobre platia, jako ocení vrchnosť, majiteľ a železničná správa. Nepočul som aspoň ponosovať sa základne, len na zaplatenie musí sa naliehať, lebo od podujímateľov treba peniaze kliešťami vyťahovať."

Cena vykupovaných pozemkov bola rozdielna. Napríklad v Košťanoch sa platilo za ornú pôdu 270 zlatých, za lúku 280 zlatých a za pastviny 65 zlatých za katastrálne jutro. (Katastrálne jutro je 5755 metrov štvorcových.) Na druhej strane v chotári obce Vrútky a Priekopa sa za katastrálne jutro platilo 350 zlatých.

Pre porovnanie ekonomickej sily jednej zlatky uvediem, že v exkluzívnom "Klube" inžinierov, založenom pri výstavbe trate v Kremnici v historickom dome bývalej kráľovnej Márie (dom na námestí č. 8 - súčasná lekáreň) stála celodenná strava jednu zlatku.

V kronike obce Bartošova Lehôtka sa tiež nachádza zápis o výstavbe, ale hlavne o prevádzke trate. Žiaľ, zápisy sú urobené až v päťdesiatych rokoch 20. storočia. Pri tvorbe novej kroniky ich zapísal Adolf Karkuš a preto im ozaj môžeme dať váhu len ako zaujímavosti. Uvedené je tu, že v súvislosti s traťou sa do dediny prisťahovali obchodníci a ďalej, že uvoľňovanie vlaku, aby trať bola voľná, sa konalo pomocou pochôdzkárov, ktorí bývali v strážnych domkoch tak, že títo sa postupne navštevovali a písomne si odovzdávali informácie o voľnosti trate. Informácia sa postupne dostala do miesta, z ktorého bol vlak vypravený. Táto informácia z kroniky je dosť nepravdepodobná, lebo pri budovaní trate sa rátalo s výstavbou telegrafického spojenia, pričom náklady na signálne zariadenie boli 446 zlatých na jeden kilometer.

Zaujímavou a celkom pravdepodobnou informáciou je, že rušňovodiči, ktorí obsluhovali lokomotívy, boli elegantne oblečení a nechýbali im ani biele košele s naškrobenými goliermi, čierne kravaty, tvrdý klobúk a biele rukavičky.

V tejto súvislosti vznikla myšlienka spracovať spôsob života ľudí, ktorí žili v strážnych domkoch, na málo prístupných miestach, už aj preto, že vlastne dnes už takáto profesia z nášho života vymizla.

Strážny domček "Kečka" nachádzala sa pri tunely zo strany Kremnice, asi 3 km od Starej Kremničky /1955/

Strážne domky sa nachádzali pri železničnej trati, spravidla pri tuneloch, hradlách a pod. Išlo o domy, ktoré mali dĺžku 7,05 metra a šírku 5,75 metra, so strechou presahujúcou na jednu stranu. Skladali sa z jednej malej miestnosti a dvoch izieb, ktorých výška bola 2,5 metra. Vystavané boli z kameňa alebo pálených tehál, obojstranne omietnuté. Mali vymurované oba štíty a šindľovú strechu.

Takto vyzerá miesto, kde bol strážny domček Kečka v roku 2011 /Foto F. Kovár/

Náklady na vybudovanie jedného domku vrátane záhrady a zavedenia pitnej vody boli 1940 zlatých.

Strážny domček Koreň z neho boli ovládané návestidlá /foto okolo roku 1955/

Obývané boli celými rodinami. Je iste zaujímavé, že so životom v týchto domkoch sa rátalo už pri projektovaní a pri železničnej trati boli vytvorené polia, na ktorých si ich obyvatelia mohli vypestovať zeleninu, ovocie pre seba, ako aj domáce zvieratá. Už v etape výkupu pozemkov sa pozemky vykupovali s ochranným pásmom 23 metrov v ihličnatých lesoch a 17 metrov v listnatých lesoch po oboch stranách osi železničnej trate. Takéto vzdialenosti pásma od stredu trate, ktoré boli odlesnené, boli zvolené aj preto, aby sa zabránilo pádom stromov na trať, ale aj lesným požiarom.

Obsluha návestidla zo stáž. domku Koreň /okolo roku 1955/

S ohľadom na skutočnosť, že táto oblasť je chudobná na vodu, boli pri strážnych domkoch vybudované betónové vodné nádrže, ktoré slúžili ako zásobníky na nepitnú vodu a pravidelne boli napĺňané z cisterny pracovného vlaku. Pracovný vlak rozvážal aj drevo a uhlie na kúrenie. V strážnom domku Kečka je takáto nádrž vybudovaná priamo v tuneli. Dôležitou podmienkou pre obývateľnosť strážnych domkov bola pitná voda, ktorej značná časť sa zachytávala už pri výstavbe trate, jednak aby nezhoršovala podmienky stavby, ale aj slúžila ako pitná na použitie. Takáto nádrž, vybudovaná ešte v roku 1870 v Piteľovej Snoži je zachovaná do dnešných čias. V inom strážnom domku na Piteľovej si vybudovali lanovkovú dopravu vody zo studničky pri Hrone, alebo si nosili vodu z horských studničiek. Takto tu žili celé rodiny zamestnancov železníc, ktorí sa volali pochôdzkári a mali za úlohu kontrolovať trať, ovládať signálne zariadenie, chrániť trať a tunely a hlásiť všetky okolnosti, ktoré zistia. Nie v každom domku mali spojenie so stanicou a preto pochôdzkári používali výbušniny, ktoré v prípade nebezpečia pomocou vzpružiny namontovali na koľajnicu a keď táto nárazom rušňa vybuchla, strojvodca vedel, že treba brzdiť.

Zaujímavý pohľad na jeden z kremnických tunelov, na obrázku vidieť aj záhradku, ktorá bola súčasťou strážneho domku

Spojenie s okolitým svetom bolo veľmi zložité, lebo železničná trať bola ďaleko od obcí. Na druhej strane ovocia sa na týchto políčkach vypestovalo toľko, že napríklad jablká boli schopní vymieňať za kukuricu na južnom Slovensku. Veľmi úspešné bolo pestovanie aj čerešní a orechov. Z domácich zvierat sa tu chovala drobná hydina, zajace, ošípané, kravy.

Sami si piekli chlieb, veľkou pomocou pri stravovaní bol hojný výskyt tých najušľachtilejších húb, ktoré deti chodili ešte aj predávať do Zvolena. Samostatne bol vyriešený aj problém alkoholických nápojov, ktorý pri takom výskyte ovocia vôbec nebol problémom.

Jedna takáto príhoda ma však zaujala. Bolo to po druhej svetovej vojne a v strážnom domčeku alebo tiež v bachtarni, sa pálila slivovica. Sused zo susedného domku prišiel "pomáhať", opil sa, padol a museli volať do Kremnice po pracovný vlak, aby zobral suseda do nemocnice. Ten sa o druhej v noci priznal, že na Kečke sa páli a o piatej ráno už boli financi v strážnom domku. Zlikvidovali aparatúru a vymerali pokutu 22 000 Kčs. Platiteľ pokuty musel predať kravu a kotol si neskôr kúpil opäť na verejnej dražbe.

Samozrejme, že sa tu rodili aj deti a spravidla tak, že pôrodná sestra z Kremnice prišla až vtedy, keď bol nový občan na svete. Neskôr, keď začal nový občan chodiť do školy, mal to peši päť kilometrov cez les do Piteľovej.

Jednotlivé lokality mali svoje názvy, ako Kečka, Koreň, Krumplovisko - tu zastával dvakrát denne aj vlak pre študentov z Piteľovej - školák. Cestovalo sa do Kremnice.

Informácie o živote v strážnych domkoch poskytli autorovi článku Ján Šimko najstr. a Ing. Ján Považanec.

Väčšina domčekov bola neskôr vykradnutá a zbúraná, ale podobný osud stihol aj niektoré staničné budovy.

Pokiaľ sa týka samotnej výstavy trate, je treba ešte spomenúť záslužnú prácu Dr. K.Zechentera Laskomerského, ktorý práve pre túto trať spracoval geologickú mapu tohoto územia "Geologický opis železničnej čiary od Jalnej po Štubňu". Sám osobne celú lokalitu preštudoval (zozbieral horniny) a vytvoril prvú geologickú mapu v slovenskom jazyku.

Samotná stavba, pri ktorej sa sústredil taký vysoký počet pracovníkov (v niektorých údajoch sa hovorí až o 10 000), priniesol aj problémy, napríklad vzrast zločinnosti a následkom toho zvýšenie počtu „pandúrov“ (tak sa volala polícia). Zdravotnú situáciu zhoršovali smrteľné úrazy, napr. pri mínerských prácach. Národné noviny zo dňa 14.12.1871 udávajú, že pri mínerských prácach pri Dolnom Turčeku zabilo 6 Talianov. Časté boli aj infekčné choroby. Už v roku 1870 hlásil lekár Arnold Tiroler vysoký výskyt osýpok, ktoré priniesli talianski robotníci. Na ešte horšiu epidémiu si spomína Dr. Zechenter Laskomerský vo svojej knihe Päťdesiat rokov slovenského života. V jeho životopise, ktorý spracoval Jaroslav Mazárek, uvádza: "Roku 1869 sa začala vymeriavať novú železnica cez Kremnicu. Stavba trate prilákala so Kremnice množstvo ľudí, robotníkov, inžinierov a úradníkov. Na úseku od Zvolena po Vrútky pracovalo 10 000 ľudí. Ako stavba pokračovala, vyskytovalo sa veľa úrazov, veľa prípadov škvrnitého týfu. Zechenter mal plné ruky práce, najmä keď na týfus ochorel aj mestský lekár dr. Langelfeld. A pritom sa zhoršili i platové podmienky lekárov“.

Epidémia škvrnitého týfu nemilosrdne kosila svoje obete. Zechenter obetavo a s nadľudským úsilím ošetroval chorých robotníkov. Postihnutí boli izolovaní v improvizovaných nemocniciach v Kremnici, na Piargoch a v Kremničke. Od veľkého vypätia nakoniec oslabol a sám ochorel. Píše: - „Zasiahol konečne i mňa, ten hrozný potajmý a mnohostranný polyp a povalil ma na zem, nemilosrdný ukrutník... Zechenter sa dlho vznášal medzi životom a smrťou, čo mu však neprekážalo, aby na sebe podrobne neštudoval všetky fázy tejto strašnej choroby, čím vykonal vede veľkú službu. Zastupujúci pomocný chirurg Nigríny napísal: - Na týfus leží v nemocnici 30 robotníkov. Zechenter sa cíti lepšie, ale je ešte veľmi slabý.."

Stavba aj tak neuveriteľne rýchlo napredovala. Ak zvážime zložité postupy prakticky bez mechanizácie pri vyhotovovaní pevných, ale hlavne rozmerných násypov, razenie dlhých tunelov v rôznych geologických podmienkach, musíme sa skloniť pred pracovnými výkonmi a časovým harmonogramom. Podľa údajov v Národných novinách prešiel prvý vlak so stavebným materiálom Kremnicou 6. júna 1872. Technicko-policajná skúška vybudovanej trate sa mala uskutočniť podľa pôvodnej zmluvy 1. júla 1872. Nestalo sa tak, lebo násyp pod traťou medzi Trnavou Horou a Starou Kremničkou sa zosunul následkom toho, že bol navážaný v zime zamrznutou zeminou, ktorá v letných mesiacoch po rozmrznutí nevydržala a svah sa niekoľkokrát opakovane zosunul. Nakoniec bola trať verejnosti odovzdaná 12. augusta 1872.

Prvý osobný vlak bol z Vrútok vypravený 12. augusta o 1,18, v Kremnici bol o 3,47 a do Budapešti prišiel o 12,51 hod.

Opačne bol z Budapešti vypravený zmiešaný vlak osobné a nákladné vozne spolu) 11. augusta o 23. hod. a do Kremnice prišiel 12. augusta o 11,O3 hod., do Vrútok o 15,05 hod.

Unikátna príhoda sa však stala práve tomuto vlaku pri ceste z Budapešti (Národné noviny 15.8.1872- presná citácia v starom pravopise):

"Vlak príduc medzi Kremnicu a Bartoš-Lehôtku, zostal razom stáť, vzdor tomu, že kolesá na rušni celou silou pracovali. Uľaknuté úradníctvo a služobníctvo, vlak tento sprevádzajúce, neznajúc si príčinu tohto neočakávaného javu vysvetliť, poskákalo z vozňov a hrnulo sa k rušňu. A hľa tu videlo, že celý ten vlak, jemuž bol trojspražný asi 1200 centov ťažký rušeň predpriahnutý, zastavili húsenice. Tieto hmyzy, obžravšie okolné bylinstvo, tiahly asi na 30 siah širokým pásom krížom cez železnicu a síce v takom množstve, že prednie kolesá z rušňa, sotva medzi ne boly vbehli a dakoľko tisíc z nich rozdlávily, v samom lekváre sa šmúlaly a ledva druhé kolesá za sebou do tejže huseničnej hmoty vtiahnuť mohly."

Začal sa boj vzácnych cestujúcich s húsenicami, od ktorých sa museli očistiť koľajnice. Tie sa museli posypať drobným pieskom, aby sa vlak mohol ďalej pohnúť. Vlak tak získal možno prvé 15 minútové meškanie.

Študenti, ktorí cestovali do školy v Kremnici z obcí Jastrabá, Bartošová Lehôtka, určite o tejto príhode nevedeli, no tento princíp využili a pred nákladným vlakom, po ktorom išiel ich vlak tzv. "školák" do Kremnice, namazali koľaje slaninou, vazelínou a pod. Keď sa nákladný vlak "zahrabal" na mastných koľajniciach, mali už istotu, že ich "školák" bude mať také meškanie, že prvé vyučovacie hodiny odpadnú.

Významnú úlohu zohrala trať a v dejinách, napríklad počas SNP, bola síce niekoľkokrát zablokovaná, ale prínos železničiarov k Slovenskému národnému povstaniu bol aktívny - známe sú najmä pancierové vlaky, ktoré sa aj na tejto trati pohybovali.

Takto to vyzeralo koncom 19.storočia pri Hronskej Dúbrave, po Hrone sa plaví plť a medzi železničnou traťou Zvolen - Levice a žel. traťou Zvolen - Vrútky ide konský povoz

Samotné tunely a vodne priepuste slúžili obyvateľstvu okolitých obcí, aby sa ukryli pri prechode frontu.

Likvidácia následkov havárie nemeckého transportu

Práve počas SNP došlo k havárii vojenského transportu, ktorý viezol nemeckých vojakov aj s muníciou smerom od Kremnice na Lučenec. Vlak od Bartošovej Lehôtky mal križovať v Starej Kremničke vlak, ktorý prichádzal od Hronskej Dúbravy. Rušňovodič upozornil nemeckých vojakov, ktorí mali obsadený aj rušeň, že mu zlyhávajú brzdy.

Tunel pod železničnou traťou slúžiaci na odvod zrážkovej vody "Snoha"

Nemci však upozornenie nerešpektovali a stalo sa to, čomu sa už nedalo zabrániť, hoci vlak celou cestou vydával signál o zastavení všetkými spôsobmi a zadný vozeň naplno brzdil. V Starej Kremničke bol nastavený na slepú koľaj, kde mal zastaviť, no rýchlosťou 100 km/hod. vybehol z koľaje a narazil na skalu. Celý začal horieť a podľa pamätníkov munícia ešte dva dni vybuchovala. Horiaci vojaci utekali dolu svahom, aby sa v Rudnici (potok) mohli uhasiť. Pri tejto nehode údajne zahynulo 200 nemeckých vojakov (majú byť pochovaní v hornej časti cintorína v Kremnici) a aj celý vlakový a rušňový personál.

V roku 1944 sa na tejto trati pohybovalo 56 pravidelných vlakových súprav denne.

Najfrekventovanejšia doprava na trati Vrútky - Zvolen prebiehala koncom 20. storočia. Citujem z pamätnice 120. výročie železničnej trate Zvolen - Vrútky:

"Denne sa na tejto trati prepraví 10 - 15 vagónov železnej rudy pre železiarne v Třinci z Rožňavy a Dobšinej, 8 - 10 vagónov magnezitu z Lovinobane (do Nemecka, Francúzska, Španielska), z Hnúšte acetón a drevené uhlie, zo Železiarní Podbrezová plech, železo, rúry, ..., ďalej sa spomína papier z Harmanca, drevo z rôznych píl, nábytok z Martina a pod.".

Vodáreň na Kremnických Baniach už neslúži svojmu účelu

Záverom by som si dovolil odporučiť odviezť sa vlakom z Hronskej Dúbravy traťou "Slovenského Semmeringu", ako výlet vlakom, ktorý by sa začínal v Hronskej Dúbrave. Vystúpili by ste na stanici Kremnické Bane, navštívili kostol Sv. Jána a vrátili sa tou istou trasou do Hronskej Dúbravy - popritom by ste mohli sledovať prekrásnu prírodu s dokonalosťou technického riešenia.

* * *