Zbytky sopečného sopúcha
Zápisnica z kremnického magistrátu z roku 1642 hovorí o vyšetrovaní "starej ženy z Ihráča, majúcej, ako ona sama vraví 80 rokov, menom Dora, ženu Andreja Struhára, na žalobu husárov, ležavčích 23. pominulého mesiaca augusta v Ihráči, pre obvinenie z čarodejníctva, že chcela voľačo čariť s konskou lebkou, dvoma husacími vajci a dakoľkými skalkami"
Vyšetrovali ju najvzdelanejší ľudia z vrchnosti mesta Kremnice, ktorí už v tých časoch boli absolventmi kremnických škôl.
Keďže Dora Struhárová nechcela nič priznať, dali ju katovi: "Ten jej najhroznejšie sovrel v krútke najprv oba palce, potom po dva nasledujúce prsty na oboch rukách, že jej krv vystúpila z nechtov, ale nič nevyznala."
Katovi v tomto prípade fantázia určite nechýbala a navrhol, "že jej chce vlasy a nechty z rúk a nôh odrezať, čo aj vykonal. Potom ju zviazal a na ťahaciu stolicu natiahol..." Nechajme však horor, v ktorom kat ďalej pokračoval.
Nakoniec, keď sa Dora Struhárová k ničomu nepriznala (hlavným obvinením bolo, že čarovala tak, že kravy strácali mlieko), vyniesol richtár Kremnice Juraj Rösch dňa 4. októbra 1642 obsiahly rozsudok s výpočtom činov, ktorých sa mala dopustiť (v skutočnosti neboli žiadne). No a keďže !dojímavo a úpenlivo! prosila o omilostenie, nebola upálená zaživa, ale ... "aby ona Dora, skrz kata najprv mečom zo života vyprevadená a súdená (odpravená), potom spolu s tou koňskou lebkou na hranicu vložená a na prach spálená".
Dorota Struhárová z Ihráča, jednoduchá žena, svojim postojom pri vyšetrovaní a "práci" kata, vyslala takýto signál o podhorskej dedine Ihráč. Pravdepodobne to bola posledná upálená bosorka v našom regióne. Myslím, že ešte vždy nie je neskoro umiestniť v Kremnici tabuľku - pamätník ľudskej hlúposti na mieste, kde Doru upálili, s nápisom: "Na tomto mieste upálili za mimoriadnej účasti ctených občanov v októbri 1642 Doru Struhárovú z Ihráča za to, že čarovala s konskou hlavou, husacími vajcami a potočnými kameňmi."
Celkový pohľad na kamenné more
Ihráč sa nachádza v jednej z najdlhších dolín Kremnického pohoria. Dolina sa podľa obce volá Ihráčska, začína sa v Jalnej pri rieke Hron a smeruje na sever do spomínaných Kremnických vrchov. Dolinou preteká Ihráčsky potok. Z bočných dolín sú významné Čierna voda, Vápenná dolina a v hornej časti nad obcou Nevoľné sa nachádza Biela voda. V Ihráčskej doline sa našli štiepané kamenné nástroje, pravdepodobne z mladšej doby kamennej, čo je predpoklad toho, že dolina bola osídlená v dobe kamennej.
Prvá písomná zmienka o Ihráči je z 26. februára 1388 v listine, ktorou daroval kráľ Žigmund magistrovi Frankovi a Simonovi hrad Šašov aj s jeho majetkami.
V ďalších rokoch sa obyvatelia Ihráča zaoberali najmä spracovaním dreva na dosky, šindle a drevené uhlie. Práve drevené uhlie bolo dôležitou surovinou pre zabezpečovanie najmä hutníckej výroby. Aj keď po vyklčovaných lesoch vznikla poľnohospodárska pôda (táto sa však veľmi ťažko dobývala), nikdy ale pre terénne podmienky a nadmorskú výšku - 491 metrov nad morom, neznamenala významné ovplyvnenie života v Ihráčskej doline.
Našim záujmom je objavovať prírodné útvary, ktoré sa v tejto obci nachádzajú a dajú sa veľmi jednoducho navštíviť.
Na južnom okraji obce je geologická lokalita, ktorá bola v roku 1993 vyhlásená za prírodnú pamiatku. Ide o Ihráčske kamenné more, ktoré má plošnú výmeru 2,2 hektára. Predmetom ochrany je rozpadajúci sa sopúch, zvyšok prírodného kanála lávy. Jeho rozpadom vznikla sutina, ktorá vytvorila kamenné more. Je to následok terciárneho vulkanizmu, prevažne na báze andezitu.
Prakticky tu vyúsťovala sopka a po stuhnutí andezitovej lávy vznikol útvar, ktorý sa teraz rozpadáva v prvej etape na veľké balvany. Je to zaujímavá rarita, dnes už skoro v strede dediny. Niekoľko metrov od rímsko-katolíckeho kostola sa nachádza tak sopka. Samotný prístup k tomu kamennému moru je veľmi jednoduchý. Osobným autom sa dostanete ku kostolu a odtiaľ peši ku kamennému moru. Ešte nedávno bolo kamenné more zarastené náletovými drevinami, čím sa znižovala jeho viditeľnosť v lete. Dnes už to nie je pravda a more je vyčistené od náletovej vegetácie, ale najpríjemnejšia návšteva je aj tak v jarných mesiacoch. Miestnym menom sa táto lokalita volá Líška.
Pri ceste Ihráčskou dolinou, smerom na Nevoľné, je ďalší veľmi zaujímavý, ale menej známy útvar Železné vráta.
Železné vráta v Ihráčskej doline
Očarujúci je pohľad v prípade, že na túto úžľabinu dopadá slnečné svetlo, keď od slnka a vody vybielené skaly hrajú žltou farbou od rôznych lišajníkov a zelenou od machov. Lokalita ešte nie je biologicky preskúmaná a volá sa Železné vráta. Cesta po tejto úžľabine pokračuje na Hostinec a ďalej na hlavný hrebeň Kremnického pohoria.
Cestou späť z Ihráča cez Jastrabú pri železničnej zastávke Jastrabá je turistický značkovaný chodník vedúci k ďalšej prírodnej pamiatke v tejto oblasti, Jastrabskú skalu.
Jastrabská skala
Táto prírodná pamiatka bola vyhlásená v roku 1975 v katastrálnom území obce Bartošova Lehôtka a Jastrabá. Geograficky patrí do Kremnických vrchov a má rozlohu 8,5 hektára. Je to dominantný vrchol Kremnických vrchov, hlavne od štátnej cesty Stará Kremnička - Bartošova Lehôtka. Z geologického hľadiska je tu dokumentovaný postup tvorby vulkanických komplexov, a tak môžeme pozorovať striedanie lávových prúdov s horninami, ktoré vznikli usadzovaním sopečných materiálov, ako sopečné balvany, popol, prach a pod., ďalej rad vedľajších sopečných komínov. Prevažujúcou horninou sú ryolity.
Výrazný vrchol vznikol rôznou rýchlosťou zvetrávania hornín, pričom niektoré sa rozpadli, iné, najmä mladšie ryolity zostali zachované. Vrcholová časť má dve kóty - Malú skalu (648,4 metrov nad morom) a Jastrabskú skalu (683,4 m.n.m.) Tieto dva vrcholy tvoria bralá niekoľko desiatok metrov vysoké so sutinami na ich úpätí.
Prevažná časť tejto prírodnej pamiatky je zalesnená s bukmi (90 %) 100 až 140 rokov starými. Zostávajúcich 10 % tvoria najmä duby. Lokalita je veľmi výhodná pre hniezdenie dravých vtákov.
* * *
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára