pondelok 11. apríla 2011

Slávne kremnické pamiatky, ktoré už neexistujú


Pohľad na kremnické námestie s bývalým farským kostolom po druhej barokovej prestavbe

V roku 1934 vydal český autor F. V. Peřinka „Veselé putovanie po Slovensku“ knihu ľudového humoru vychádzajúceho v mnohých prípadoch zo skutočných udalostí. Príbehy hovoria väčšinou o dnes už zabudnutých udalostiach, myslím si, že celkom dobre dokresľujú život u nás v minulosti a oživujú náš záujem aj o dejiny nášho kraja. Jedna takáto popisovaná príhoda vychádza zo skutočnej udalosti, keď bolo nutné asanovať kostol Panny Márie, ktorý sa nachádzal v Kremnici na námestí. Citujeme doslovne: „R. 1880 začalo sa hlavné banské mesto prepadávať do zeme. Zlata vtedy už v zemi všeobecne ubúdalo, ale sacra auri fames nútila baníkov a hlavne majiteľov rýpať v črevách zeme aj pod samým mestom, pri čom sa zabudlo, že diery pod mestom je treba zapraviť. Veď miestami sa dostali až len dvadsať metrov pod povrch, a na tej tenkej škrupine nemohla sa udržať ťarcha kamenných meštianskych domov. Na rýnku stál tiež kostol, ktorého veže sa v krátkom čase vychýlili až o dva metre. Keď už sa chýr o hrozivom osude Kremnice rozniesol novinami po celom svete, nariadili úrady, že farský kostol treba zrúcať. Najskôr kostol vyprázdnili. Mestský hasičský zbor svätým kládol okolo krku žinky, vyťahoval ich do výšky a oblokmi pratal z chrámu. Sochy sa potom rozbehli po druhých kremnických kostoloch, ale ľud si povšimol, jakým nedôstojným spôsobom boli odstraňované z kostola a smial sa ešte dlho po skutku, že v Kremnici vešali svätých.“

Skutočne takto to mohlo vyzerať, že sochy, ktoré potrebovali premiestniť, premiestňovali práve takýmto drastickým spôsobom.

Kostol Panny Márie sa nachádzal na námestí (dnes je to Štefánikovo námestie) povyše morového stĺpu. Kostol sa spomína už roku 1393, ako farský kostol Panny Márie. No pravda je taká, že historici do dnešných čias nevedia s určitosťou povedať, či farským kostolom bol kostol na námestí alebo kostol Sv. Kataríny v hradnom areáli. Veľmi podrobne sa vývojom tohto chrámu zaoberala Barbora Balážová a podľa jej štúdii sa v kostole podľa rôznych archívnych materiálov nachádzali oltáre Sv. Žigmunda, Sv. Vavrinca, Sv. Mikuláša. Ďalší kremnický historik uvádza aj oltár Sv. Juraja, Sv. Barbory a kaplnku Sv. Trojice. Pôvodne bol kostol vybudovaný ako jednoloďový v neskorogotickom štýle. Spomínaná autorka po podrobných štúdiách plánu, ktoré boli vyhotovené roku 1880 pri jeho búraní uvádza, že pravdepodobne išlo o chrám podobný stojacemu chrámu Sv. Kataríny (slovenskému) v Banskej Štiavnici. Táto úvaha autorky slúži aj k vytvoreniu si predstavy, ako vyzeral chrám na rozhraní 15. a 16. storočia.

V rokoch 1729 – 1738 bol kostol prestavaný tak, že mu boli pristavané dve veže k čelnej strane. V prvej polovici 18. storočia niekedy od roku 1755 do 1767 trvala druhá prestavba kostola, ktorá bola oproti prvej rozsiahlejšia a dala kostolu neskorobarokovú podobu. V súvislosti s vonkajšou prestavbou, začala sa aj prestavba vnútorná. Niektoré oltáre boli premenené. Boli inštalované nové plátna od majstra Antona Schmidta. Vyhotovené boli aj nové sochy pre hlavný oltár a bočné oltáre, sochárom Dionýzom Stanetim. Tento vyhotovil aj ďalšie diela pre vnútornú výzdobu kostola, ako vázy, práce na kazateľnici a pod. Prakticky sa Dionýz Staneti zúčastnil prác na celej vnútornej výbave chrámu.

Nákladná a iste veľmi cenná výzdoba a umelecké diela nemali súdené dlho slúžiť a svojou umeleckou hodnotou rozdávať šťastie pre návštevníkov chrámu. Následkom silného poddolovania námestia baníckou činnosťou sa tekuté piesky, na ktorých je námestie vybudované pohli. Statika chrámu bola narušená a musel byť v roku 1880 zbúraný. Bola to asi jedinečná pamiatka.

Len pre zaujímavosť, podľa posledných výskumov bádania je dnes známych 34 sôch, z tohto chrámu, ktoré sa nachádzajú na rôznych miestach. 25 sôch je v Múzeu mincí a medailí v Kremnici, 2 sochy sú v kostole v Tesárskych Mlyňanoch, 2 sochy v Maďarskej galérii v Budapešti, 1 socha v Slov. nár. múzeu v Bratislave a jedna v Slovenskom banskom múzeu v Banskej Štiavnici. V tomto období sa odohrala ešte jedna významná udalosť, po ktorej sa, žiaľ, tiež nezachovali pamiatky. Roku 1887 9. decembra bolo inštalované v Kremnici prvé verejné osvetlenie mesta v Uhorsku. Keď by sme si zobrali celú Rakúsko – Uhorskú monarchiu, tak sa dá povedať, že po Viedni bola Kremnica druhá, s verejným osvetlením. Podobne v tom istom roku boli zavedené verejné telefóny.

Telefonické spojenie sa uskutočnilo medzi zámockou vežou, hasičskou strážnicou a mestským domom. Toto všetko sa udialo zásluhou kremnického rodáka Ing. Bohuslava Križku. Bohuslav Križka sa narodil 24. 3. 1863 v Kremnici, v slávnej Križkovskej rodine. Študoval na Banskej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici (1883 – 1886), neskôr v nemeckom Charlőttenburgu.

Bol významným banským inžinierom a vynálezcom. Autor vynálezov rotačného piestového čerpadla, rotačného piestového kvapalinového motora, stupňovitého spaľovacieho roštu, brázdiaceho stroja a ďalších. Známy bol zavádzaním pokrokových metód práce (spomínané verejné osvetlenie, telefón) do banskej praxe zaviedol parnú turbínu, pohon elektrickým prúdom, výrobu kyseliny sírovej zo sírovodíka, alebo plynov suchej destilácie obsahujúcich sírovodík, zaoberal sa výrobou (laboratórne pokusy roku 1915) umelého benzínu z uhlia.

Odborne veľa publikoval aj vo francúzskom a nemeckom jazyku. Vo svojich prácach propagoval elektrifikáciu Slovenska. Bol to vynikajúci, neprávom zabudnutý slovenský technický odborník. Pracoval napríklad v Matici slovenskej v jazykovednom odbore pri ustaľovaní technických termínov v slovenčine. Zomrel v roku 1938 v Bratislave. Pochovaný je v Ľubochni.
O architektúre najvýznamnejšej v Kremnici a to o mestskom hrade, ba aj o celom gotickom centre sme už v tomto seriáli písali, čiastočne aj o architektúre zachovalých baníckych domov, preto by som si dovolil upozorniť na tri malé objekty, ktoré sú veľmi náležitým dokladom veľkej architektúry. Hneď pri vstupe do Kremnice na ľavej strane na vŕšku pred benzínovým čerpadlom sa nachádza gotická božia muka z 15. storočia, ktorú volajú Fernkreuz. Tento pamätník je v súčasnej dobe potrebné opraviť a zvýrazniť ho aj nápaditejšou ochranou.

Naproti tomuto pamätníku cez cestu na okraji cintorína sa nachádza malá baroková kaplnka z 18. storočia, pri ktorej sa mohli poslednýkrát pomodliť odsúdení, ktorí boli vedení na popravu na Šibeničnom vrchu.

Baroková kaplnka, v ktorej sa mohli pomodliť odsúdení pred popravou


Šibeničný vrch sa nachádzal presne oproti tejto kaplnke na druhej strane štátnej cesty (po jej ľavej strane). Kaplnka by potrebovala veľmi urýchlenú opravu a reštauráciu do pôvodného stavu iste nie preto, že by išlo o nejaké rozsiahle architektonické dielo, ale hlavne preto, že ide svojim spôsobom o unikát stredovekých miest na Slovensku. Cestou na Skalku stojí na malom priestranstve pred typickým baníckym domom povšimnutia hodná neskorobaroková kaplnka so soškami svätcov v nikách, malým zvoncom na vrchole a osvetlením. Dá sa predpokladať, že nie je to dielo nejakého významného architekta, prípadne umelca. Jedno je ale isté, že je mimoriadne vyvážené a svojim umiestnením esteticky pôsobiace. Toto rozprávanie sme začínali úryvkom z knihy „Veselé putovanie po Slovensku“. Verím, že sa nikto neurazí, ak uvediem jednu príhodu aj na koniec.

„Nielen na Vrútkach, ale aj v Kremnici je hodno umrieť. Vedia tam vystrojiť slávne pohreby. Keď si mesto na hradnú vežu zaopatrilo nové štyri zvony, mestská rada pokrstila každý a to: Sv. Michal, Ježiš, sv. Katarína, sv. Bonifác. Potom vydala tarifu, zač sa bude zvoniť na pohreb: Pohreb so všetkými svätými...korún 100, pohreb bez Ježiša...korún 60, pohreb bez Michala a Ježiša...korún 40, pohreb len s Bonifácom...korún 20.“

Nepripadá vám to ako morbídny trhový mechanizmus?


2 komentáre:

  1. Váž.p. Ing.
    Dlhšiu dobu sa zaujímam o historický Turčecký vodovod a o dedičné štôlne v Kremnici. Rád by som vedel, odkiaľ ste získali údaje, ktoré žiaľ vo veľa prípadoch sú nesprávne - možno len prieklepy ( napr. prvá el. 1844 - skutočnosť 1894 ) a pod. Doba vzniku T.V. je nejasná. Je potrebné vychádzať z angažovanosti Thurzovcov v rámci Europy a nielen Kremnice a z toho sú možné aj iné závery. Niekoľko nepresností je v príspevku aj v technických údajoch ( existuje napr. aj štôlňa s dĺžkou 990 m ). Je potrebné vedieť, že T.V. skončil dvoma štôlňami Nassfeld na Kremnických Baniach. Predĺženie do Hrona je už v rámci vybudovania energetického diela po roku 1913. Bolo by možné napísať ešte viacero pripomienok technického charakteru, ale to by vyžadovalo vypracovať nový článok.
    Aj tak som vďačný, že je niekto, kto má snahu popularizovať históriu, hlavne v oblasti techniky. Prajem ďalšiu motiváciu na nové príspevky, ktoré si rád prečítam.
    Ing.Finka, baník dôchodca z Kremnice

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Asi sa tam po tejto zime vyberiem.Nemusím zháňať literatúru. D

    OdpovedaťOdstrániť