Britský princ z Walesu Charles má vo svojej záhrade poklad z nášho regiónu

Brestová minialej v Žiari nad Hronom

  Následník britského trónu princ Charles, najstarší syn britskej kráľovnej Alžbety II. a princa Philipa má od svojej návštevy Slovenska v roku 2000 k nášmu stredoslovenskému  veľmi dôverný vzťah. Vybudoval si ho počas dvojdňovej oficiálnej návštevy, ktorá sa konala na pozvanie vtedajšieho slovenského prezidenta Rudolfa Šustera. Vďaka jeho špecifickým záujmom a netradičným aktivitám, mala aj osobitný charakter. Slovenskí hostitelia pre princa z Walesu, ktorý predsedá desiatkam organizácií, zaoberajúcich sa najmä ochranou životného prostredia, architektúrou a charitou, pripravili na strednom Slovensku prehliadku kostolíka v Zolnej pri Zvolene a Ponikách, pričom pridali aj prechádzku Badínskym pralesom, kde v gumákoch s dáždnikom nad hlavou strávil asi hodinu. Následníka trónu nadchli úspechy slovenských lesných odborníkov, ktorí ho pralesom sprevádzali a prial si, aby prispeli radami pri zalesňovaní a obnove pôvodnej vegetácie v jeho krajine. Vyše štvorhodinový pobyt  na strednom Slovensku ukončil následník britského trónu prehliadkou Badínskeho pralesa, ktorého poloha ja situovaná do Kremnických vrchov
Badínsky prales
 Pôvodná rozloha bola 20,51 ha, no neskôr bolo územie rozšírené na dnešných 30,70 ha. V roku 1994 získal prales štatút národnej prírodnej rezervácie, pretože je pozostatkom pôvodných prirodzených karpatských lesov. Pralesovitá jedľová bučina s prímesou smreka, javora, jaseňa a bresta je zaujímavá výskytom mohutných jedlí bielych (200 – 400 ročných, najvyššia má výšku 46 m a obvod kmeňa 553 cm) a bukov lesných (obvod kmeňa 496 cm). Prechádzka v tieni týchto mohutných stromov je nezabudnuteľným zážitkom, málokde máte možnosť vstúpiť do pôvodného prastarého lesa nedotknutého ľudskou činnosťou.
Možno medzi najzaujímavejšie druhy stromov patrí brest väzový, ktorý sa stal ohrozeným druhom tu má početné zastúpenie. Je to monumentálny listnatý strom. Určite tento bol naj zaujímavejší aj pre princa Charlesa, hlavne preto, že tento vo Veľkej Británii je na vyhynutí, následkom hubových chorôb prinesených do V. Británie. Niekoľko sadeníc okolo 50 mladých stromov preto si do rodného Anglicka odniesol aj princ Charles. Prales je domovom mnohých chránených druhov nielen flóry, ale aj fauny (rys ostrovid, mlok karpatský, fúzač alpský…).
  Ešte taká slovenská zaujímavosť princ určite nerátal s tým, že v pralese ho budú učiť Slováci hrať na fujare. Túto možnosť mu ponúkol 82-ročný Ján Mikuš zo Zvolena, ktorý tento hudobný nástroj pre následníka britského trónu zhotovil. Ako J. Mikuš uviedol, bol veľmi milo prekvapený schopnosťou princa správne sa chopiť nástroja. "Hneď rozlíšil, kde treba pridržať dierky, aby vylúdil určité tóny. O hru na fujare sa veľmi zaujímal a ak by sa tomu venoval aktívne, isto by sa naučil hrať veľmi rýchlo," dodal Zvolenčan, ktorý dlhé roky pracoval vo Výskumnom ústave lesného hospodárstva.
   Teraz niekoľko informácií k sadeniciam Bresta väzového, celú túto akciu sprostrekovávala Lesnícka fakulta TU Zvolen, menovite Prof. Viliam Pichler /jeho rodičia pochádzajú z Horných Opatoviec/ a ten sa bol aj o nejaké tri roky /žiaľ nezapamätal som si presný dátum/, pozrieť u princa, ako sa brestom darí, pamätám si v tom čase som mal s profesorom Pichlerom intenzívny komunikačný vzťah a ten mi podal informáciu, že brestom sa darí vynikajúco.
    Teraz by som prešiel na realitu po 15 rokoch. Nedávno v júni 2015 sa vrátil z návštevy Veľkej Británie pán prezident Slovenskej republiky Andrej Kiska a pri stretnutí s princom Charlesom mu tento oznámil, že pestuje slovenské stromčeky, dostal ich zo Zvolena, vo Veľkej Británii ,im hrozí vyhynutie a on ich pestuje vo svojej záhrade. Tak to je vlastne ten poklad z nášho regiónu.
Sú vysadené nejaké bresty aj v našom meste ?

Skupina brestov horských v Žiari nad Hronom

Naše mesto keby sme posudzovali podľa sortimentu vysadených stromov tak je to botanická záhrada, alebo neúplné arborétum a tak samozrejme sú tu aj bresty, brestová aleja sa nachádza  na Jiráskovej ulici, pre lepšiu orientáciu na konci budovy Pošty. Jedná sa typ bresta horského a niekoľko fotografií uvádzam, ako ilustračné, Je tam deväť brestov vysadených do formy aleje, ale žiaľ veľmi blízko seba, už dnes sú to mohutná stromy, ale ten chládok, ktorý vytvárajú ten je neskutočný. Ohmatajte si aj drapľavý povrch listov týchto stromov, asi sa proti niečomu bránia.       

Kremnica v prvej polovici 17.storočia,alebo rozprávanie o dvoch protichodných udalostiach.

Ilustračný obrázok z publikácie V. Apfela: Čas pekelných ohňov

  Prvá udalosť v roku 1642
 Posúďte sami aké to boli časy.  

Začiatkom septembra 1642 bola odovzdavá mestskému súdu v Kremnici obyvateľka obce Ihráč Dora Struhárová, ako ona tvrdila 80 ročná. Obvinená bola z čarodejníctva, ktoré robila takým spôsobom, že čarovala s konskou lebkou, dvoma husacími vajciami a niekoľkými potočnými kamienkami, išlo jej najmä o to aby Dorine kravy mali viac mlieka a boli zo všetkých najkrajšie. Svedkovia naopak tvrdili, že práve naopak kravy u susedov strácali mlieko. Veľmi rýchlo sa začalo vyšetrovanie, ale keďže sa Dora nechcela k ničomu dobrovoľne priznať, začali ju začiatkom októbra vyšetrovať šiesti mestskí páni na čele s richtárom, ktorým bol v tom čase Juraj Rosch. Znova sa však opakovala situácia, že Dora sa odmietala priznať a tak ju dali k dispozícii  mestskému katovi, ten ju podrobil najkrutejšiemu mučeniu a využil celú škálu  najrozmanitejších postupov od trhania prstov, nechtov vykrúcania rúk v kĺboch, naťahovania na škripci no jednoducho hrôza čo i len písať o týchto drastických metódach. Nakoniec spomínaný richtár vyniesol rozsudok, ktorý hovoril o tom, že Dora Struhárová bude aj so svojimi čarovnými predmetmi upálená. Múdry súd všetkým obvineniam uveril, navyše uveril aj tomu, že čarovaním odobrala obžalovaná mlieko aj susedovým kravám, čomu neverila ani samotná Dora Struhárová. Múdry súd však prejavil aj istú veľkorysosť a trest upravil tak, že Dora nebude za živa upálená, ale bude najskôr sťatá a potom na prach spálená. Celá udalosť sa potom odohrala v októbri roku 1642  na mieste, ktoré sa aj dnes volá Kremnický Fernkreutz.

  Druhá udalosť  v roku 1652

    Dora Struhárová poslúžila  pre kremnických mešťanostov ako exemplárny prípad potrestania nebezpečného čarodejníctva, možno bol tento prípad využitý aj na okázalé oslavy slávnych mešťanov.

Len o 10 rokov neskôr v roku 1652 prichádzajú do zlatého mesta nórskí bádatelia aby sa v Kremnici naučili technológiu výroby kovov  najmä zlata a striebra. Nórsko patrilo v tom čase do vyspelého Dánskeho kráľovstva, ale jeho odborníci hľadajú skúsenosti práve v Kremnici. Možno ich tu vítal ten istý richtár, ktorí viedol Mestský súd s Dorou Struhárovou.

   V archíve istej bibliotéky v nórskom Oslo sa nachádza denník z tejto cesty. Nebolo to jednoduché cestovať v tejto dobe po Európe a cesta len z Bratislavy do Kremnice im trvala od 23.decembra do 9. januára.  Program cestovateľov bol v Kremnici  pracovný, postupne navštívili Rudolf, Winckel, Matthias a St.Annen šachty.V ďalšie dni navštívili stupy na drvenie a vyplavovanie rudy, veľa času venovali návštevám taviacich hút .Krátko po príchode odovzdali do taviacej huty nórsku rudu, ktorú doviezli z Nórska na skúšobné spracovanie. O 10 dní dostali výsledky spracovania a hodnotili ich ako dobré, teda veľmi úspešné. Skutočne bola to na túto dobu obdivuhodná úloha, súčasne si tu aj najali pracovníka, alebo viacerých pracovníkov, ktorí im mali metódu spracovania rúd zaviesť v Nórsku.. V Kremnici sa im veľmi páčilo a začiatkom februára oslávili svoj odchod vínom z kremnickej pivnice kde si „na zdravie všetkých baníkov pripili“. Neskôr po návrate do Nórska sa stali vysokými funkcionármi nórskeho baníctva. Škoda, že na preklad tohto autentického denníka o našej krajine sa do dnešných čias nenašli kapacitné možnosti a tak sa dajú o tejto ceste z pred viac ako 350 rokov  poskytnúť len kusé informácie.

Uhorské, alebo aj slovenské stupy, v ktorých sa ruda mechanicky drvila a triedila bola cesta k úspechu, teda k dosahovaniu vysokých výťažkov zlata a striebra

         Dva rôzne príbehy, ktoré sa stali v Kremnici časove prakticky v tom istom období. Aké veľké odborné vedomosti museli mať baníci a hutníci, keď sa k nim chodili učiť odborníci z iných krajín, navyše si brali z Kremnice odborníkov, aby pôsobili v týchto ich severských  krajinách. Určite výborne ovládali matematiku, chémiu, fyziku, banícku vedu, metalurgiu a ďalšie vedné odbory. Na druhej strane Mestský súd skladajúci sa z asi tiež múdrych občanov  potupným a drastickým spôsobom  umučil a popravil „bosorku“ Doru. Je to celkom neuveriteľný príklad. Časový rozdiel bol len 10 rokov

                               

                                                             

Isaac Newton /1643-1727/, najvýznamnejší vedec sveta všetkých čias a celá Európa mali dobré informácie o našom regióne

Issac Newton /1643-1727/

    O úspechy hutníctva na Slovensku a zvlášť úspechy v regióne Kremnica, Banská Štiavnica mali v 17. storočí veľký záujem aj nehutnícke vedecké kruhy v Európe. Isaac Newton do dnešných čias  neprekonaný najvýznamnejší vedec všetkých čias, o ktorom sa hovorí, že „prekonal ľudstvo rozumom“ písal v roku 1669 svojmu priateľovi a neskôr tajomníkovi anglickej Kráľovskej spoločnosti Astonovi, ktorý sa práve chystal na cestu po Európe nasledovný list: „ Napadlo mi aby ste:

1.      zistil či v Kremnici v Uhorsku /kde sú bane na zlato a huty na zlato, meď, železo, antimon a skalicu/ premieňajú železo na meď tým, že rozpúšťajú v skalicovej vode , ktorú nachádzajú v puklinách skál miestnych baní a túto vodu potom zahrievajú na silnom ohni až zhustne tak , že sa po jej ochladnutí objaví meď. Hovorí sa o tom, že sa toto deje aj v iných mestách na ktoré si neviem spomenúť.

2.      či v Uhorsku alebo v Čechách neďaleko mesta Eule, alebo v českých horách v blízkosti Sliezska nie sú zlatonosné rieky, možno, že v nich je zlato rozpustené v nejakej žieravej vode, ako je lúčavka kráľovská a roztok sa vyplavuje z baní, ktorým potok preteká. Zdá sa, že sa to udržuje v tajnosti, alebo sa otvorene používa spôsobu klásť do týchto riek ortuť a nechať ju tam tak dlho aby sa nasýtila zlatom a potom ju bežnou technológiou ďalej spracovať.

    Bolo to mimoriadne plodné obdobie pre túto časť Slovenska, tak napríklad v tomto najbohatšom období dodali len kráľovské hute asi 625 kg zlata a 16 150 kg striebra každý rok . Spoločne aj so súkromnými ťažiarmi bolo v roku 1690 dodané 815 kg zlata a 19 000 kg striebra. Zlato a striebro sa so Štiavnice odvážalo každý týždeň a trasu medzi Kremnicou a Banskou Štiavnicou a cestu prekonávalo cez naše mestečko Svätý Kríž nad Hronom s najväčšou pravde podobnosťou popri Šašovskom a Žakýlskom  hrade.

MUDr. Gustáv Zechenter- Laskomerský sa dočkal po 150 rokoch uznania v Grécku

Tento príspevok je spracovaný podľa podrobných informácií p.Dariny Kubincovej - Pantoula zo slov. zastupiteľského úradu v Grécku, našej rodáčky z Utekáča.

Privítanie účastníkov

    V Námorníckom múzeu Grécka v Pireu počas slávnostného podujatia dňa 5.4.2014 po prvýkrát zaznelo meno slovenského rodáka z Banskej Bystrice spisovateľa, publicistu, lekára a národovca Gustáva Kazimíra Zechentera – Laskomerského (1824-1908). Iste sa počudujete, čo má táto známa slovenská charizmatická osobnosť patriaca k mladšej generácii Štúrovcov spoločné s Gréckom. MUDr. Gustáv Zechenter- Laskomerský prežil najplodnejšie roky svojho života v rokoch 1868-1908 v Kremnici a tu je aj pochovaný.

   Tak teda čo má spoločné s Gréckom ? Nuž niečo predsa len má.
Laskomerský súc človek vzdelaný a rozhľadený mal prirodzenú túžbu spoznávať nové krajiny, nových ľudí a obohacovať sa o nové zážitky. A tak tento stredoslovenský rodák dňa 12.4.1864 (v časoch, keď bolo Slovensko ešte súčasťou Rakúskeho cisárstva) zavítal do gréckeho prístavu Pireus počas 24 dňovej námornej plavby, ktorú usporiadala v tých časoch viedenská cestovná agentúra do krajín Stredozemného mora.

Účastníci seminára

   Svoje dojmy, zážitky, zaujímavosti a poznatky z tejto plavby zaznamenával Laskomerský do svojho palubného denníka počas plavby na lodi „Bombay“ patriacej rakúskej námornej spoločnosti Lloyd a vydal ich ešte v ten rok 1864 pod názvom „Zo Slovenska do Carihradu“. V tomto cestopise som objavila už dávnejšie na tejto stránke zverejnenú zmienku o obchodovaní rodu Kuchynkovcov so sklom v talianskom prístave Terste, kde sa ako rodáci k rodákom úprimne hlásili. Kuchynkovci bolo významní podnikatelia v sklárstve – vyrábali a predávali ho /Utekáč, Zlatno, Katarínska Huta/. Vidím tu ďalší moment činnosti G. Zechentera – Laskomerského obchodno-marketingovú činnosť slovenským výrobcom.
   Pri príležitosti 150 výročia od príchodu Laskomerského na územie Grécka sme si teda mali možnosť pripomenúť dobré meno tohto významného slovenského rodáka i my Slováci žijúci v Grécku a zároveň porozprávať o jeho živote a diele miestnym obyvateľom a môžem s radosťou konštatovať, že sa táto pre nich neznáma informácia stretla s pozitívnym ohlasom.

Darina Kubincová - Pantoula v Gréckom Námornom múzeu v Pireu

 

Záchrana historicko-umeleckých liatinových krížov z kremnického cintorína

Starý liatinový kríž ešte na kremnickom cintoríne

Tento príspevok je spracovaný na základe podrobných podkladov p. Milana Rybárskeho z Kremnice.

     Na našich cintorínoch sa ešte stále vyskytujú staré, akoby už nikomu nepatriace liatinové náhrobníky, ktoré korodujú a zarastajú trávou. Postupne ustupujú honosnejším kamenným a mramorovým pomníkom. Keďže sú súčasťou nášho kultúrneho dedičstva, bolo by veľkou chybou nepokúsiť sa zachrániť ich.

     Kríže z kremnického cintorína sú vytvorené v duchu historizmu. Vyznačujú sa zahrotenými a ozdobnými koncami ramien kríža. Na kríži je znázornený ukrižovaný Kristus, nad ním tabuľka s nápisom I.N.R.I. (skratka označujúca Ježiša nazaretského kráľa židovského), pod Kristom srdcovitá, oválna alebo hranatá tabuľka obsahujúca základné údaje o zosnulom. Obvod tabuliek niekedy rámujú ozdobné zväzky listov či kvetov na spôsob venca. Niektoré kríže zdobí postava Panny Márie, detského anjela či hlavičky anjelov. 

Kremnický kríž

    Milan Rybárský ako predseda občianskeho združenia Kalvária Kremnica a súčasne predseda Komisie pre evidenciu pamätihodnosti Mesta Kremnica, v roku 2006  inicioval realizáciu projekt záchrany vhodnej ukážky hodnotných historicko-umeleckých kovových krížov z kremnického cintorína pre súčasnú i budúce generácie. Dôvodom bolo, že  kríže určité osoby postupne premiestňujú do zberných surovín.  V susednej obci Lúčky takto z cintorína zmizli všetky kovové kríže. Ešte v roku 2006  spoločne s Ing. arch. Maršálkovou, pracovníčkou Pamiatkového úradu, toho času pracovisko Kremnica, zdokumentovali nafotením všetkých kovových krížov v cintoríne, vrátane ojedinele sa na Slovensku zachovanej hodnotnej kovovej ohrádky hrobu. Z fotodokumentácie sa vybrali vhodné vzorové typy krížov nachádzajúcich sa na už opustených hroboch a predložili PhDr. M. Herucovej, PhD. pracovníčke Slovenskej akadémie vied Bratislava, ktorá z nich odporučila vyinštalovať 27 krížov. Následne mesto Kremnica zabezpečilo premiestnenie 23 liatinových krížov do priestorov mestského úradu, lebo medzičasom sa z vybratého súboru stratili 4 kríže.

     Milan Rybárský sprostredkoval  spoločné rokovanie s mestom Kremnica a NBS Múzeum mincí a medailí Kremnica,  kde bol prijatý jeho návrh, umiestniť kríže  v priestore Hradného areálu, ktorý aj v minulosti bol miestom pochovávania a zároveň zaručuje ochranu predmetov proti odcudzeniu. Dohodol sa postup realizácie projektu. Mesto uhradilo ošetrenie krížov. Vedenia múzea na základe vopred vypracovanej architektonickej štúdie týkajúcej sa miesta a spôsobu inštalácie krížov, v súčasnej dobe zabezpečuje realizáciu ich umiestnenia v areáli Mestského hradu v takom čase, aby ich mohli zhliadnuť návštevníci hradu počas tohtoročnej turistickej sezóny.

Iný typ kríža

     Z dostupných písomných materiálov sa dozvedáme, že výroba kovových liatinových krížov dosiahla najväčší rozmach v druhej polovici 19. storočia, ale vlna obľuby neopadla ani v prvej polovici 20. storočia. Riaditeľ Horehronského múzea v Brezne Ján Weiss uvádza, že zákazom odlievania náhrobných krížov po 2. svetovej vojne a zámerným zničením formovacích modelov bývalým režimom, bola pretrhnutá niť ich dlhoročnej individuálnej výroby a možnosť identifikácie ich výrobcu. Kríže nemajú ani výrobné značky príslušnej zlievarne. V ďalšom období sa sporadicky odlievali len náhrobné tabuľky upevňované na iné typy náhrobníkov.

Tu sa zachovalo aj meno zosnulého

     Kríže už zväčša nemali zachovaný nápis, ktorý by identifikoval meno a dátum pochovania osoby. Súčasný cintorín v Kremnici vznikol v roku 1932, takže kríže mohli byť vyrobené po tomto roku. Niektoré však mohli byť vyrobené aj skôr a prenesené zo staršieho zrušeného katolíckeho a evanjelického cintorína, ktoré museli ustúpiť v roku 1962 bytovej výstavbe. Pretože kremnické kríže neboli podrobené chemicko-technologickej analýze, je ťažko určiť miesto ich výroby. Predpokladá sa, že boli vyrobené v niektorej  z pohronských zlievarní.

Nezabudnuteľný slovenský dobrovoľník Juraj Langsfeld a jeho pamätník v Kremnici

MILAN RYBÁRSKÝ, Kremnica
Richard KAFKA, Žiar nad Hronom

Originálny pamätník z hrobu J. Landgsfelda

  Vie dnešná hlavne mladá generácia, kto bol Juraj /Ďurko/ Langsfeld ?, :možno ani nie, ale hádam to budú vedieť tí gauneri, ktorí v Kremnici zneuctili jeho hrob a zničili jeho vzácnu bronzovú tabuľu. Pomník s hrobom sa nachádza na pravej strane cesty za Kremnicou smerom na Kremnické Bane.

   Ani po viac ako poldruha storočia sa však nezabúda  na Juraja Langsfelda, ktorý radšej dobrovoľne položil mladý  život, než by zradil svojich priateľov a ideály ktoré hlásal „rovnosť, sloboda, bratstvo“. Povedzme si po pravde, že asi málokto na jeho mieste by nebol prijal ponuku možnosti zachrániť si život prijatím ponuky vstúpiť do maďarského vojska, hlavne keď už mohol vedieť, že vojna v dohľadnej dobe skončí.  Zasadzoval sa o to, aby aj slovenský ľud mohol žiť slobodne a mal také isté práva, ako mal ľud na území Rakúska a Uhorska.      

     Ďurko Langsfeld sa narodil 16. októbra 1825 v Sučanoch v mnohodetnej rodine krajčíra ako prvorodený syn. Štúdium kňazského povolania sa mu nepodarilo pre sociálne problémy a stal sa učiteľom v Žabokrekoch pri Martine.

    Langsfeldovský  rod  pochádza z Kremnice. Otec bol krajčír, matka Katarína rodená Rizman sa starala o domácnosť. Mali 4 chlapcov a 2 dievčatá. Z Ďurka chceli mať kňaza. Pre nedostatok financií neukončil ani ani už spomínané gymnaziálne štúdium.  Do dobrovoľníckej stotine utvárajúcej sa v Martine vstúpil  keď 17. januára 1849 prišiel do Sučian už ako slovenský dobrovoľník-poručík.

Odhaľovanie nového pamätníka

     Dobrovoľníci sa pustili z Turca dvomi smermi: jedni z Kremnice cez Skalku do Banskej Bystrice a Zvolena a druhí cez Kraľovany do Liptova. Spolu sa zišli až v Levoči. Ale národ tisícročným poddanstvom zlomený nepochopil zámer a k dobrovoľnikom sa pridával len v malom počte. Bojovali po boku cisárskeho vojska. Keď na jar 1849 sa Maďarom začalo znovu dariť, po bojoch pri Košiciach a pod Prešovom cisárske vojsko ustúpilo a rozpustené bolo i slovenské dobrovoľnictvo a vrátili sa domov. Maďarské vojsko Armina Görgeiho následne po dedinách hľadalo dobrovoľníkov a trestali aj rodiny za ich podporu mučením a neraz bez súdu i vešaním. Ďurko so svojimi druhmi po návrate domov sa ukryli v horách. Ruský cisár Mikuláš, na žiadosť cisára Františka Jozefa, poslal mu na pomoc 120.000 Rusov. Keď sa kozáci zjavili v Trstenej, Maďari sa dali na útek. Na tomto úteku ich ešte pristavil Langsfeld a jeho znovu organizovaná dobrovoľnícka čata v Kraľovanskej doline zasekaním cesty stromami a skopaním cesty do Váhu. Utekajúcich privítali streľbou z niekoľkých pušiek, ale hlavne skalami. Časť z nich sa zastavila až v Banskej Bystrici a druhá v Kremnici. Keď sa spamätali, že Rusi nie sú im za pätami, lebo pre neznalosť terénu postupovali z Oravy pomaly, Görgei poslal do Sučian a okolitých dedín trestný oddiel, aby pochytali dobrovoľníkov a potrestali ich podporovateľov. 

Prostredie umiestneného pamätníka

       Chcel sa zastreliť, ale pištoľ mu zlyhala. Doviedli ho do Sučian a spolu so zajatými občanmi, ktorí im nešli po ruke ich hnali spolu s čriedou zhabaného statku do Kremnice.

     Príchod zajatých nadránom dňa 22. júna 1849 hneď nahlásili Görgeimu, ktorý bol ubytovaný v Amonovskom dome. Ďurka zavreli v Červenej veži a ostatných vo väzení mestského domu. Ešte nočnou hodinou nariadil vyšetrovanie a náhly vojenský súd, ktorý ho odsúdil na smrť obesením. Keď Ďurko odmietol ponuku zachrániť si život vstúpením medzi honvédov, neprehovoril ho ani kňaz, ktorému dôrazne a tvrdo povedal: „Teraz ma, velebný otče, súdia Maďari, nepriatelia, ale budú ma niekedy súdiť i Slováci a u tých by som nechcel prepadnúť“. Kňazovi povedal aj ďalší výrok: „My v národe prežijeme aj svoju smrť a ožijeme skorej, než by sa zrovnali hroby zo zemou. To moja viera a proroctvo“.  A jeho proroctvo sa naplnilo.  

účastníci

  

     Bol to hrdinský čin slovenského dobrovoľníka Jurka Langsfelda, ktorý radšej položil svoj mladý život, ešte len rozkvitajúci život, ako by bol mal zradiť ideály za ktoré bojoval proti maďarizácii, zradiť svojich bojových druhov a hlavne zradiť svoj slovenský národ. Opustil i svoju snúbenicu. Povedzme si po pravde, že asi málokto na jeho mieste by nebol prijal ponuku možnosti zachrániť si život prijatím ponuky vstúpiť do maďarského vojska, hlavne keď už mohol vedieť, že vojna v dohľadnej dobe skončí.

     O tretej hodine odpoludnia išiel Ďurko s kňazom kremnickou hornou ulicou a za nimi musel kráčať sprievod 40 zajatých, obstátych kordonom vojska, mnohí obyvatelia mesta a školská mládež, aby videli ako sa tresce vlastizrada. Sprievod sa zastavil u Baranovského humna, kde mu snúbenica pred popravou dala donesenú svadobne vyšitú košeľu a dala mu ju do záňadria, s ktorou ho i pochovali. Aby jej mohol podať ruku, tak mu ich rozviazali. Obesiť sa ho podarilo až na tretí raz, lebo vždy klesol až na zem, keď ho po zavesení povrazom omotaným o hlavu a klyn zahrdúsil jeden honvéd, ktorý sa už na to nemohol dívať. Do večera ho nechali visieť a potom zakopali. Ostatných zajatých.dal Görgei doviesť na Amonovský dvor a palicovať. Ešte v ten deň obsadili ruské vojská Sučany, 24. júna Martin a 1. júla honvédi už utekali z Kremnice. Zuzka za nim žialila a nikdy sa nevydala.

         Dňa 28. októbra 1849 prechodilo slovenské dobrovoľnícke vojsko Hurbanovo cez mesto Kremnicu. Hlboko v doline, tak kde kedysi táborili české stotiny husitské, zastavili sa hurbanovci, aby uctili ešte čerstvý hrob svojho druha, katmi maďarskými umučeného nadporučíka Juraja Langsfelda. Hrob posvätili a salvou uctili pamiatku mučeníka. Nad hrobom postavili železný kríž s nápisom, zasadili dve lipy po stranách a hrob ohradili železnou mrežou.

      Keď došlo k oživotvoreniu Matice slovenskej a bolo povolené zakladať miestne odbory, aj v Kremnici dňa 25. januára 1920 vznikol Miestny odbor Matice slovenskej a nadviazal na bohatú matičnú činnosť kremnických matičiarov v predchádzajúcom období. Matica slovenská napriek snahe Maďarov ani po siedmich desaťročiach nezabudla na Langsfelda.   Podnet na postavenie pomníka nad už takmer neviditeľným hrobom Langsfelda, ktorý za národ obetoval život, dali matičiari, krajan Langsfeldov, bývalý župan košický Dr. Pavel Fábry a spisovateľ Jozef Gregor - Tajovský. Myšlienka našla ohlas v odbore Matice slovenskej v Kremnici. Fábry na vybudovanie pomníka venoval 5.000,- korún. Pomník je kremennvý balvan cca. 3.000 kg ťažký, umiestnený na kamennom podstavci. Pomník budoval MO MS v Kremnici za pomoci pracovníkov mincovne pod vedením Ing. Jána Horáka (neskoršie riaditeľ mincovne), mesta Kremnica a obyvateľov mesta. Pamätnú tabuľu vyhotovil sochár kremnickej mincovne Ján Čejka. Pomník je ohradený na kamennej obrube kovovou ohrádkou. Ženy a školská mládež vyzdobili hrob kvetmi a vencami. Slávnostne bol odhalený 28. októbra 1922 v deň, keď pred 73 rokmi posvätil hrob Langsfelda kňaz Ondrej Hodža pri prechode 30 stotín dobrovoľníkov cez Kremnicu. Pomník do opatery prevzalo mesto Kremnica.

     Po sedemdesiatich troch rokoch pri odhalení pomníka, v ten istý deň, v deň národného nášho oslobodenia, zhromaždil sa pri hrobe Langsfeldovom celý slovenský vidiek i nemecké dediny, slovenská Kremnica, žiactvo všetkých škôl kremnických, študentstvo od Žiliny až po Levice a Banskú Bystricu, čestný oddiel vojska s hudbou a deputácia dostojníckeho zboru divízneho, rodina Langsfeldova, škola a zástupcovia rodnej obce Sučany, zástupcovia popredných úradov štátnych a korporácii národných, vynikajúci synovia národa, najmä bývalý župan Dr. Fábry a spisovateľ Jozef Gregor-Tajovský, senátori Poliak a Kaďa. Všetci prišli dokázať, že oslobodený národ vie a chce si uctiť tých, ktorí dali život za jeho práva. Lebo v rokoch sedemdesiatich v 19. storočí niekto olúpal kôru z líp, ktoré zasadili Huranovci a lipy vyschli, zmizla mreža, zmizol i kríž ... nenávisť ešte i za hrobom ? Či zlé svedomie ? potom už len divé ruže tam kvitli a v prítomnej dobe celkom nič. Na hrob sa v čase maďarizácie do roku 1918 nesmelo chodiť, čím spustol a takmer bol zarovnaný s okolitým terénom. Maďari robili všetko pre to, aby z pamäti Slovákov túto spomienku vymazali, nepodarilo sa im to.

     Následne po dohode MO MS a mesta Kremnica, kvetinovú výsadbu udržovala na pomníku rodina Baranová, neskoršie rodina Gregušová, ktorý vlastnili pozemok okolo pomníka nad hrobom Langsfelda a kde mali aj postavený i rodinný dom. O konaní pietnych spomienok sa nám v archíve Matice slovenskej zachovalo len niekoľko dokladov. Kronika MO MS sa cez 2. svetovú vojnu stratila a tak  o spôsobe a čase konania pietnych spomienok sa už nič nedozvieme.

     Bývalý režim síce nezakazoval konanie pietnych spomienok na Langsfelda pri jeho hrobe, ale ani nemal záujem o organizovanie týchto podujatí. Za bývalého režimu sa nepodporovalo upevňovanie národného povedomia a miestne odbory Matice slovenskej boli mocensky zrušené.

     Od obyvateľov vo vyššom veku sa mi podarilo zistiť aspoň nasledovné: Návštevu pomníka Langsfelda do roku 1949, s položením kvetov na hrob, organizoval MO MS. Následne sa sporadicky asi do roku 1954 občas sama zorganizovala menšia skupina hlavne mladých ľudí z radou bývalých členov MO MS i obyvateľov mesta, ktorá položila kvety na jeho hrob, údajne 1 x aj pod hlavičkou ČSM. Keď začala na základnej škole učiť učiteľka Alžbeta Vítková od roku 1962 predmet slovenčina a literatúra, tak v roku keď preberala so žiakmi látku o pôsobení štúrovcov, pravidelne so súhlasom verenia školy chodila z celou triedou peši k hrobu Langsfelda, na ktorý položili kytičku kvetov. Konalo sa to raz za 3 – 4 roky podľa toho, ktorý ročník žiakov mala pridelený. Častejšie sa to konalo v 80 – 90 rokoch dvadsiateho storočia. Obdobne chodili nepravidelne na hrob Langsfelra aj študenti Gymnázia v Kremnici v čase, keď na Gymnáziu učila predmet slovenčina a literatúra profesorka Betka Joklová. Návštevy žiakov a študentov sa konali v čase keď sa preberala látka o štúrovcoch, nie pri príležitosti výročia popravy Langsfelda.  

     Priaznivejšia doba nastala až po nežnej revolúcii v roku 1989, kedy sa znova obnovovali MO MS. Ale aj potom sa konali len sporadicky pietne spomienky.

Kultúrny program

     Po oživení stagnujúcej činnosti Miestneho odboru MS po roku 1999, si odbor pietnou spomienkou a položením kvetov na jeho hrob, začal každoročne pripomínať túto dejinnú smutnú udalosť. Každých päť rokov pri výročiach končiacich sa číslom 5 a 0, si Miestny odbor Matice slovenskej v Kremnici, v spolupráci s mestom Kremnica, Maticou slovenskou, Evanjelickou cirkvou a v roku 2009 i s VÚC Pohronským osvetovým strediskom v Žiari nad Hronom, si pripomína pietnou spomienka väčšieho rozsahu, za prítomnosti zástupcov Matice slovenskej, obce Sučany a ďalších. Pietne spomienky sa začali omšou v Evanjelickom kostole. Následne sa účastníci presunuli k pomníku po ceste, po ktorej kráčal Langsfeld pred svojou popravou a pokračovali pri jeho hrobe tak, ako tomu bolo i pri slávnostnom odhalení pomníka dňa 28. októbra 1922. Ako na Langsfelda nezabúda Miestny odbor MS v Kremnici, nezabúda na neho ani rodná Obec Sučany, ktorá sa takmer každoročne zúčastňuje pietnych spomienok. V Sučanoch je zriadená pamätná izba Langsfelda v jeho rodnom dome.

     Priamy potomok Juraja Langsfelda Milan Kožuch z Martina vypracoval rodostrom rodiny Langsfeldovej. Tiež sa mu podarilo zistiť z VHU Bratislava, že do roku 1939 boli kasárne v Martine, v ktorých boli ubytovaní príslušníci horského pešieho pluku č.1, pomenované čestným názvom „Kasárne Ďurka Langsfelda. Vznik pomenovania nie je známy. Je reálny predpoklad, že k pomenovaniu došlo po vzniku prvej ČSR v roku 1919.

       Rozkazom prezidenta SR zo dňa 17. júla 2007 bol zapožičaný Základnej výcvikovej škole Martin čestný názov Základná výcviková škola Juraja Langsfelda. Škola - Vojenský útvar 1300. Na sviatok Všetkých svätých v rokoch 2007 a 2008 položili na hrob Langsfelda veniec. Je na škodu veci, že pri reorganizácii armády v roku 2009, bola Základná výcviková škola od 1. júla 2009 zrušená. Myslíme si, že by bolo vhodné znovu zapožičať „Vojenským kasárňam v Martine“ čestný názov „Kasárne Juraja Langsfelda“, nakoľko v dobrovoľníckej čate poručíka Langsfelda v revolučných rokoch 1848-49 bol zastúpený aj Martin. Snažíme sa o obnovenie tohto pomenovania, zatiaľ neúspešne.

     Častejšie chodila položiť kvety na hrob aj členka rodiny po Langsfeldovi, ktorá žila v Amerike, v čase sviatku Všetkých svätých, pokiaľ jej to zdravotný stav dovoľoval.

     Aj každoročné pripomínanie tejto smutnej historickej udalosti svedčí o naplnení pamätných slov, ktoré vyriekol Langsfeld krátko pred svojou smrťou „Teraz ma súdia nepriatelia, ale budú ma niekedy súdiť i Slováci a u tých by som nechcel prepadnúť“.

Služby Božie v evanj. a. v. Chráme v Kremnici

Čo povedať na záver - niekoľko myšlienok p. Milana Rybárskeho.

     Majme úctu k dedičstvu, úctu k našej národnej histórii a najme úctu k významným osobnostiam nášho národa. Lebo dedičstvo po našich predkoch je niečo, čo v našom živote generačne preberáme do vlastníctva, čo včleňujeme do našich životov, s čím sa stotožňujeme a aj za čo preberáme zodpovednosť. Dedičstvo totiž svedčí o úrovni kultúry a vyspelosti národa, na dedičstve je možné stavať ďalšie hodnoty pre každý deň žitia a možno nim veľmi veľa priniesť aj do života iných národov a som presvedčený, že my Slováci máme čo priniesť, lebo hoci máme malý štát, sme takým kultúrnym národom, z ktorého pochádzajú výnimočné osobnosti v oblasti vedy, kultúry, umenia, vzdelania i v spoločenskom živote a sú to osobnosti známe vo svete.

      Mali by sme nielen poznať svoju minulosť, ale tieto poznatky prezentovať pre súčasnú generáciu. Len tým., že sa hlavne súčasnej mladej generácii, ktorá sa postupne stane našimi nástupcami, budú sprístupňovať významné dejinné udalosti, významné osobnosti nielen Kremnice, ale aj v rámci Slovenska, kultúrno-historické a cirkevné pamiatky, zachová sa na ne pamiatka i v ďalšom období žitia.   

     Držím sa odkazov J.C.Hronského, že: „každá dobrá robota na tomto svete  aj ku sláve Pána Boha ale aj na chválu človeka, lebo človek má v tejto robote najväčší diel“ a že: “niet krajších slov v živote ako skutok“. Mať úctu k dejinám a osobnostiam národa je potrebné stále pestovať. Aj Vladimír Mináč, predseda MS vyslovil myšlienku, že „Pamäť ľudu, suma jeho poznania je zmysluplný prameň každého živého pohybu. Pri tomto čase ako je ten náš, v čase keď je veľa prenikavých zmien, keď treba upevňovať pamäť národa, zhrňať sumy poznania a poeticky otváratať studničky a pramene, lebo to čo nie je prireťazené, tak nám pretečie pomedzi prsty“. Tieto slová sú aktuálne i pre dnešný čas. J.C.Hronský nám odkazuje: že „Niet národa malého duchom. Každý národ na tomto svete má svoju reč, svoju kultúru a svoju vlasť, má svoje roviny, čisté vody, hory, má slnko pre všetkých. A to všetko dokopy čriepok po čriepku robí človeka človekom ktorý vie, že milovať a vážiť svoju vlasť znamená žiť s ňou jeden život“.  Myšlienky národovcov majú i nadčasovú platnosť.

     Mojim životným krédom je „Život máme len jeden, preto ho prežime tak, aby sme raz mohli povedať, nežili sme nadarmo“. Každý človek by mal v živote konať tak, aby po jeho odchode z tohto sveta ostala po ňom nejaká stopa, ktorá ho bude pripomínať, minimálne nasledujúcej generácii.

 V úvode sme spomínali , že umelecký bronzový odliatok pamätníka bol z hrobu Juraja Langsfelda odcuzený, Miestny odbor Matice slovenskej nahradil tento imitáciou z plastu, nie je to prvý prípad v našom regióne podobný sa stal na pamätníku prof. Wilkensa pri Banskej  Štiavnici.Pozri viac tu

Hrob s pamätníkom Juraja Langsfelda pred generálnou opravou s pôvodnou tabuľou

Doporučujeme navštíviť – Kalvária v Kremnici spojenie minulosti s prítomnosťou

Pohľad na mesto Kremnicu z Kalvárie 

         Neviem si ani predstaviť lepší návrh, na jarný výlet, ako navštíviť v doznievajúcich Veľkonočných sviatkoch a prebúdzajúcej sa prírode Kalváriu v Kremnici. Neskutočne krásna aleja možno 200 ročných líp nás vyvedie z ulice J. Horáka popri kaplnkách zobrazujúcich umučenie Ježiša Krista až na vrchol Šturec odkiaľ je neopakovateľný pohľad  na krajinu.

     Na úpätí tohto vrchu, na svahu priklonenom k mestu Kremnica, bola vybudovaná Krížová cesta ukončená  kostolom sv. Kríža, ktorá tvorí druhú dominantu mesta po Hradnom areáli s kostolom sv. Kataríny. Objekty Krížovej cesty spolu s kostolom zapadajú do krajinného obrazu historického mesta Kremnice. Kalvária bola vybudovaná v rokoch 1729-1734 v barokovom štýle a ukončená bola a aj v súčasnosti už je kostolíkom Sv. Kríža /len pre zaujímavosť bol to v tom čase v poradí šiesty kostol v Kremnici/. Celý objekt sa nachádza sa na vyhlásenom chránenom území – Pamiatková zóna: „Územie banských diel v okolí Kremnice“.

Jedna z kaplniek na ceste na kalváriu

       Samotná kalvária má svoju bohatú históriu výstavby,  rôznych úprav a slávností, ktorých sa zúčastňovali stovky obyvateľov Kremnice. Ja som navštívil kalváriu asi pred 14 rokmi a bol som v tom čase otrasený, v akom bola stave. Stáli tam možno dve kaplnky samozrejme bez obrázkov, ostatné boli zbúrané z niektorých už bol odnesený aj stavebný materiál, kostolík prakticky neexistoval, zo zeme trčali len asi do jedného metra múry vyznačujúce základy kostola.

Kaplnka

 Pôvodná Pašiová cesta pozostávala zo siedmich zastavení, postavených pravdepodobne skôr, ako kostol. Baroková stavba murovaného kamenného kostola s drevenou vežičkou ukončenou guľou a krížikom, bola jednoduchého prevedenia o vonkajších rozmeroch základov 7,6 x 11,4 m.. Jednoloďový vnútorný priestor bol v zadnej časti so skosenými hranami, s  krížovou klenbou,. Okná a vstupné dvere mali kamenné šambrány s polkruhovým klenutím. Interier kostola bol vybavený skromným oltárom s pietou Sedembolestnej Panny Márie sediacej pod krížom, s telom Kristovým v lone položeným.. (uložená v depozitári NBS Múzea mincí a medailí v Kremnici), Neskoršie sa spomínajú i sochy. V stene za oltárom bol svätostánok. V dvoch radoch bolo po 10 lavíc, chór nad vstupnými dverami do kostola a po bočných stenách, kde bol umiestnený malý organ. Skoro všetko sa z kostolíka roztratilo najmä preto , že služby Božie tu boli postupne obmedzované. Celková kapacita kostolíka bola 150 ľudí. Ešte po 2. svetovej vojne Krížová cesta pozostávala s dvanástich kaplniek a odbavovala sa tak, že I. až XI. zastavenie sa odbavovalo pri kaplnkách poradové číslo 1 - 11, XII. zastavenie pri krížoch, XIII zastavenie pri kaplnke číslo 12 a XIV. zastavenie v kostole. Pri popise vychádzam najmä z informácií p. Milana Rybárskeho.

     Odbavovanie Krížovej cesty bolo funkcionármi bývalého režimu zakázané počnúc rokom 1952. Po roku 1948 neudržovaním postupne Krížová cesta chátrala. Kaplnky a múry kostola sa postupne rozpadli, alebo tehly z niektorých kaplniek našli iné použitie. Napomohol tomu aj víchor dňa 1.7.1954, ktorý poškodil niektoré kaplnky.

     Všetko však hlavne čo sa týka kostola dovŕšil jeho požiar. K požiaru kostola došlo z dôvodu, že po umiestnení televíznej antény na vežičku kostola, tento ostal otvorený a tak dňa 26.3.1977 si deti na drevenom chóre založili oheň, od čoho kostol vyhorel. Okresná prokuratúra v Žiari nad Hronom dňa 12.07.1977 oznámila farskému úradu, že úradne odhadnutú škodu v sume 37.270 Kčs si má vymáhať od rodičov maloletých, alebo žalobou v konaní občiansko - právnom. Pekná irónia tej doby.

Zbytky pôvodného kostolíka na kremnickej kalvárii

     V r. 1982 bola zrušená pamiatková ochrana kostola z dôvodu, že kostol je už značne poškodený. Vtedajší režim kostol i keď bol Národnou kultúrnou pamiatkou, nedovolil obnoviť, ba ani len múry provizórne prekryť a tak sa postupne rozpadal spolu s neudržiavanými kaplnkami, na ktorých po rozpadnutí sa šindlových striech, došlo aj k rozpadnutiu kaplniek.

  Skončime však už s touto smutnou históriou. Takto sa končí prvá časť článku o Kremnickej Kalvárii.

Druhá časť o Kremnickej Kalvárii je už optimistickejšia, ale rovnako zaujímavá

    Možno bol na pravom mieste jeden Kremničan, ktorému stav Kremnickej Kalvárie nedal spávať, dnes už s určitosťou môžem povedať, že to bol Milan Rybárský, ktorý  už v roku 1968, ako člen Mestského národného výboru, začal svoje aktivity na záchranu kalvárie. Bolo to však krátke obdobie a hoci sa aj nejaké prostriedky na opravu kaplniek našli, opravy sa neuskutočnili.

Pieta

       Ďalšia vhodná doba na zahájenia revitalizácie nastala v roku 1993. V tej dobe boli už len tri kaplnky  pomerne zachovalé. Len jedna mala ako tak zachovalú strechu, u ďalších dvoch už strechy chýbali, čo sa prejavilo i na značnejšom poškodení telesa kaplnky. Po čiastočnom nahradení novým murivom sa ešte dali obnoviť. Ostatné museli byť postavené nové, nakoľko z nich ostalo už len torzo, alebo hŕbka sutiny a po dvoch už ani to, lebo boli odbágrované pri rekonštrukcii elektrického vedenia. Z kostola ostali len obvodové múry, v hornej časti rozpadávajúce sa. V zadnej časti zosuvom časti múru vznikla po celej výške trhlina cca jeden meter široká. Pravý roh v smere čelného pohľadu na objekt sa začal rozpadávať, čo neskoršie ovplyvnilo zosunutie celej prednej steny  v roku 2000. Následne boli múry kostola znížené na výšku 1 m a z poskytnutých finančných prostriedkov mestom zabezpečené múry betónovou platňou proti poveternostným podmienkam, na ktorej bol neskoršie  postavený nový kostol na pôvodných základoch.

   Samozrejme, že to bol len začiatok úmornej práce novo založeného združenia Kalvária na čele s Milanom Rybárským. Najväčším problémom bolo zabezpečovanie finančných prostriedkov na toto historicky neskutočne unikátne dielo. Finančnými prostriedkami prispeli štátne úrady a mestský úrad, ale aj súkromné osoby, z ktorých mnohí pomohli svojimi posudkami bez nároku na odmenu. Vhodná doba na pokračovanie revitalizácie obnovy objektov na Kalvárii sa naskytla až v roku 2005, keď bolo možné podanie žiadosti na Európsku úniu. Na rokovaní Združenia Kalvária a mesta Kremnica došlo k dohode, že najvýhodnejšie riešenie je podanie spoločnej žiadosti, ktorú podá mesto. Žiadosť, v ktorej boli zahrnuté aj štyri projekty združenia, bola úspešná. Z poskytnutých prostriedkov z fondov Európskej únie, mesto zabezpečilo výstavbu ďalších šiestich kaplniek, kostola sv. Kríža na pôvodných základoch pri zachovaní pôvodného vonkajšieho vzhľadu, ako i realizáciu ďalších dvoch projektov zahájených združením, výstavbu výhliadkovej terasy na Kalvárii a obnovu pamätníka Františka Lotrinského.

Novovybudovaný kostolík

     Krížová cesta, zvon a kostol boli slávnostne požehnané dňa 16.9.2007 miestnym farárom Mgr. Dadom. Pred kostolom boli v roku 2010 postavené tri definitívne kríže, ktoré boli požehnané na Zelený štvrtok v roku 2010 miestnym farárom Mgr. Krajčom. Svojim prevedením sú ojedinelé na Slovensku. Každý má inú výšku, kým inde postavené kríže majú buď rovnakú výšku, alebo krajné sú rovnako znížené oproti strednému. Uvedené prevedenie krížov som dodržal i pri súčasných krížoch.

    Teraz si dovolím uverejniť osobné vyznanie pána Milana Rybárskeho: „Mám osobné zadosťučinenie za 14 ročné úsilie a vykonávanú činnosť pri obnove Krížovej cesty a kostola na Kalvárii v Kremnici, i za to, že sa mi po viacerých obnovách od 19. storočia prvý raz podarilo dostavať aj posledné dve kaplnky, čím sa prvý raz stala Krížová cesta úplná. Verím, že tak ako sa v minulosti našim predkom vždy podarilo obnovovať tieto historicko-cirkevné objekty, sa aj po mne v budúcnosti nájde niekto, kto ich zachová i pre budúce generácie“ 

   Milí čitatelia Hutníka skutočne Vám doporučujem navštíviť Kalváriu v Kremnici, tá serpentínová cesta je unikátna, kaplnky sú vyzdobené síce kópiami umučenia, ale keď si uvedomíte koľko úsilia muselo vynaložiť „Združenie kalvária“ určite túto prácu oceníte. Na samom vrchu Vás čaká neskutočný  výhľad /napríklad aj na kostol Sv. Jána v Kremnických Baniach/.

Fotografie pre tento článok mi poskytol pán Milan Rybárský.

Oddychová úprava kalvárskeho vrchu

                                                                                         

Zoznam použitej literatúry

1. Abeceda zlatá alebo žart. slovník slov. miest a obcí, vyd. Osveta, Martin 1982
2. Agricola Georgius De Re Metalika Libri XII, slovenské vydanie, naklad. MONTANEX Ostrava, 2006
3. Ambrusov D.: Geológia Československých Karpát, vyd. SAV, Bratislava 1958
4. Balážová B., Michal Rasner a Dionýz Staneti – kremnickí sochári neskorého baroka, Kremnické múzeum, zborník k 110. výročiu vzniku múzea v Kremnici Vyd. Múzeum mincí a medailí, Kremnica 2000
5. Bornemisza J.: Kremnica, Nová Baňa a okolie, Slovenská kníhtlačiareň, Zvolen 1933
6. Bosák P.: Organizácia I. čs. armády na Slovensku, Stredné Slovensko 9, Zborník Stredoslovenského múzea v Banskej Bystrici 1990
7. Brown E.: Cesta z Komárna do banských miest v Uhorsku..., Vydavateľstvo Obzor, Bratislava
8. Bublinec E., Pichler V. a kolektív: Slovenské pralesy diverzita a ochrana, Vyd. Ústav ekológie lesa SAV, Zvolen 2001
9. Ciesarik M.: Ložiská stredoslovenských limnokvarcitov a ich dobývanie, Zborník Slovenského banského múzea III, Vyd. ĽUD, Bratislava 1967
10. Černaj F.: „Gde si bov, Nácko?“ – Výber štiavnických vtipov, Banská Štiavnica 1995
11. Činčura J. a kolektív: Encyklopédia Zeme, Vyd. Obzor, Bratislava 1985
12. Durbák M., Kaňa K., Lichner a kol.: Sprievodca po technických pamiatkach Banskej Štiavnice a okolia, Vyd. Harmony, s.r.o., Banská Bystrica
13. Envirimentalistika Skupiny spoločností Závodu Slovenského národného povstania Žiar nad Hronom príručka 1996
14. Gindl J.: Banskoštiavnický poludník, Zborník Slovenského banského múzea XIII, Vydavateľstvo Osveta, n. p., Martin 1987
15. Herčko I.: 120 rokov železničnej trate Hronská Dúbrava – Banská Štiavnica, Vydavateľstvo Montania, s.r.o., Banská Štiavnica 1993
16. Herčko I.: Osobnosti Banskej Štiavnice a okolia, Banská Štiavnica 1995
17. Hindický J.: Tradície sklárskej výroby v Novej Bani 1908-1988, Žiara socializmu máj 1988
18. Hoššo J.: Osídlenie Kremnice a okolia vo svetle archeologických nálezov, Zborník Kremnica – medzinárodné sympózium pri príležitosti 500. výročia kodifikácie Banského práva v Kremnici, Vyd. Gradus, Mestský úrad Kremnica 1992
19. Chudoba A.: Sedemdesiatsedem povestí s pod Slovenskej brány, Mladé letá 1974
20. Kafka R.: Ústredný kanál na odčerpávanie prachu v centrálnej hute v Banskej Štiavnici, Zborník z konferencie Veda a technika v dejinách Slovenska, Košice 1990
21. Kafka R.: Mosty na sever, Vyd. ENTERPRISE, s.r.o., Banská Bystrica 2003
22. Kafka R.: Unikátna knižnica Banskej a lesníckej akadémie v Banskej Štiavnici a jej osud, Hutník, závodný časopis ZSNP, Žiar nad Hronom, No 8,9, ročník 2003
23. Kamenický M.Stredoslovenské striebro a jeho hutnícke spracovanie do konca 18. storočia, vzdavat. VEDA, vzdavateľsrvvo Slovenskej akadémie vied, Bratislava 1995
24. Kašiarová E.: O niektorých pozoruhodných návštevách a návštevníkoch Banskej Štiavnice, Zborník Slovenského banského múzea XVIII, Vydavateľstvo Erland Banská Bystrica 1997
25. Kmeť L.: Trať mládeže Hronská Dúbrava – Banská Štiavnica, Vydal EM DESIGN Zvolen 2002
26. Kmeť L.: Úzkorozchodná železnica, Banská Štiavnica – Hronská Dúbrava, Vydal EM DESIGN, Zvolen 2002
27. Kelemen A. a kolektív: Štiavnické vrchy, Turistický sprievodca ČSSR, Vyd. Šport Slovenské telovýchovné nakladateľstvo, Bratislava 1986
28. Kolektív: Slovensko – Príroda, Vyd. Obzor, Bratislava 1972
29. Kolektív: Uhorská severná železnica, Pešť – Šalgotarian – Lučenec – Zvolen – Vrútky, Zborník prednášok, Zvolen 1998
30. Kolektív autorov: Encyklopédia Slovenska I. až VI. zväzok, Veda, Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied Bratislava, od 1973 postupne
31. Kolektív: 100. výročie otvorenia železničnej trate Levice – Hronská Dúbrava, účelová publikácia MsOS Levice 1996
32. Kolektív: Poznaj a ochraňuj prírodu. Okres Žiar nad Hronom, Vyd. Okresný úrad životného prostredia Žiar nad Hronom 1995
33. Kostka J. Dr. CSc. Elena Bellušová , Katalóg vydaný pri príležitosti pracovnej výstavy v Galérii Cypriána Majerníka v Bratislave, 1979
34. Kladivík E.: Dedičné štôlne v Banskej Štiavnici, Zborník Slovenského múzea X, Vydavateľstvo Osveta, n. p. Martin 1981
35. Kováč D.: Kronika Slovenska I, Fortuna Print, a.s. Bratislava 1998
36. Labuda J.- Sombatyová M.: Sprievodca po expozíciách Kammerhofu, Slovenské banské múzeum Banská Štiavnica, Vyd. Harmony Banská Bystrica 2003
37. Lalík J. :Robotnícke hnutie a protifašistický odboj v okolí Žarnovice, Dom politickej výchovy OV KSS v Žiari nad Hronom 1975
38. Lehotský J. - Surovec J. Život a dielo Ing. Aurela Lehotzkého (1882-1953), Zborník Slovenského banského múzea XIII B. Štiavnica, Vydavateľstvo Osveta , n. p. Martin, 1987
39. Lepeň J.: Vyhne – stručný historický a turistický sprievodca, Vyd. ARTEK, s.r.o. Žiar nad Hronom
40. Lexikón obcí Žiar nad Hronom, Vyd. Okresné oddelenie Slovenského štatistického úradu Žiar nad Hronom 1992
41. Lichner M.: Banskoštiavnické tajchy, Vyd. Štúdio Harmony, s.r.o. Banská Bystrica 1999
42. Pechány A.: Dejiny uhorského boja za slobodu r. 1848 – 1849, Vydal Uhorsko – krajinský vzdelávací spolok slovenský, Budapešť 1903
43. Perinka Frant. Václav.: Veselé putovanie po Slovensku, Nakladateľstvo "Orbis" v Prahe XII, Pochova 62, 1934
44. Pruknerová K. a kol.: Kremnické pohorie Vtáčnik – Žiar, Turistický sprievodca zväzok 42, Vyd. Šport, Bratislava 1966
45. Ratkoš P.: Dejiny Žiaru nad Hronom, Vydavateľstvo Osveta, n. p. Martin 1978
46. Roob H.,Roob J. Muhlacker J. F. Unser Dorf Deutsch-Litta, Hilfsbund Karpatendeutscher Katoliken, Stuttgart, 1987
47. Salaj J.: Vtáctvo Kremnických vrchov a Žiarskej kotliny, Vydavateľstvo Osveta,n. p. Martin 1983
48. Steinhübel G.: Slovenské parky a záhrady, Osveta, š. p. Martin 1990
49. Schwarz R. : Drexlerhauer Deimatbuch, Hilfsbund karpatendeutscher Katholiken e. V. B/W, Helmsbrechts und Kronach 1980
50. Šufliarský J.: Kľakovská dolina opäť ožije, účelová publikácia SZPB, Vydavateľstvo OBZOR Bratislava, 1965
51. Tibenský J.: Z dejín vedy a techniky na Slovensku IV, Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, Bratislava 1966
52. Trať mládeže, zborník, Vydavateľstvo Smena 1950
53. Uhlár V.: Oživovanie legendy o praslovanskom nápise na Velestúre v Kremnických vrchoch, Stredné Slovensko 9, Zborník Stredoslovenského múzea v Banskej Bystrici 1990
54. Urgela J.: Dejiny lesníckeho školstva a vedy na Slovensku, Vydavateľstvo Osveta Martin pre Lesnícke, drevárske a poľovnícke múzeum v Antole, 1985
55. Vozár J.: Európska nepriama amalgamácia a slovenské baníctvo, Z dejín vied a techniky na Slovensku XIII, VEDA vydavateľstvo SAV Bratislava 1988
56. Vozár J. – Gindl J.: Banská Štiavnica a okolie, Sprievodca, Stredoslovenské vydavateľstvo 1968
57. Vozár J.: Odsťahovanie Vysokej školy baníckej a lesníckej z Banskej Štiavnice a začiatok boja za jej obnovenie, Zborník Slovenského banského múzea IV, Vyd. Zväz slovenských novinárov, Bratislava 1968
58. VIVAT ACADEMIA és az országos erdeszeti egyesulet emlékkonyve 1985
59. Zajac A. - Kubiš K. - Hubka J.: Vodná turistika na Hrone, Vydavateľstvo Šport Bratislava 1958
60. Zborník "Zo zbierok múzea-depozitáru, Národná banka Slovenska-Múzeum mincí a medailí Kremnica 2008 
61. Zsámboki László DIE SCHEMNITZER GEDENKBIBLIOTEHEK Miskolc 1978
62. Zrebený A., Nová Baňa a okolie, Vydavateľstvo Osveta n.p. Martin, 1981
63. Zrebený A., kolektív: Dejiny Novej Bane, Vydavateľstvo Osveta, n. p. Martin 1986 

Úvod

Dlho som uvažoval či sa dá ešte niečo nové a zaujímavé o Kremnici slovenskom zlatom meste napísať, nakoniec som sa rozhodol, že áno a bude to vlastne pohľad človeka, ktorý v Kremnici nežije, ale vždy sa do nej s obdivom vracia. Preštudoval som si dosť zaujímavej literatúry, prešiel okolité prírodné zaujímavosti a lokality a pokúsil som sa dať tieto najrôznejšie poznatky do súvislosti. Predkladám vám ich.

Ďalšou pomerne silnou motiváciou bol opis Hauerlandu, teda územia na ktorom celé storočia žili Karpatskí Nemci a ich pobyt v Hauerlande bol vo väčšine prípadov tragicky ukončený následkom udalostí v druhej svetovej vojne. Špeciálne pri štúdiu týchto pomerov som vychádzal najmä z diela J. Bornemiszu „Kremnica Nová Baňa a ich okolie“, ktorá vyšla v roku 1933 a z kníh, ktoré si na pamiatku života v pôvodných obciach napísali v novej vlasti nemeckí presídlenci. Plne si uvedomujem, že mnohé veci sa nemusia plne zhodovať so skutočnosťou, ale ja som sa najviac zameriaval, na pamiatky, ktoré tu po nich zostali, žiaľ nezostalo ich veľa. Čo viem určite je to, že im veľmi veľa chýba do kompletnosti, ale aj tak to bude možno malý prínos k poznaniu Stredného Slovenska a nielen z historického hľadiska.

V úvode ďakujem za pomoc pri fotografovaní Ing. Richardovi Kafkovi, ml. a za technickú pomoc môjmu spolupracovníkovi Jánovi Dadovi.

Richard Kafka