Základné školy v hauerlandských obciach
Ešte malá poznámka k zakladaniu škôl a vyučovaniu jazyka nemeckého. Je zaujímavé, že štátne školy v nemeckých dedinách, s vyučovacím jazykom nemeckým, boli zakladané skôr ako školy v čisto slovenských dedinách, kde bol, samozrejme, vyučovací jazyk slovenský. Ako príklad uveďme Krahule /Blaufuss/, škola tu bola založená roku 1788, Janova Lehota / Drexlerhau/ okolo roku 1745, Kopernica /Deutche- Litta/ 1713, Kunešov /Kuneschhau/ 1779, Lúčky /Honneshau/ 1779, Nová Lehota /Neuhau/ 1785, Piargy 1779.
Zakladanie škôl s vyučovacím jazykom slovenským malo asi nasledovný priebeh – Bartošova Lehôtka v roku 1880, Dúbrava 1815, Dolná Trnávka 1903, Horné Opatovce 1796, Stará Kremnička 1852, Sv. Kríž nad Hronom okolo roku 1800. Je zaujímavé, že cirkevná škola v Lovči bola založená oveľa skôr okolo roku 1623.
Tieto údaje som čerpal od už v predchádzajúcich príspevkoch spomínaného autora J. Bornemiszu /Ján Bornemisza : Kremnica, Nová Baňa a okolie 1933/ a on tieto dátumy uvádza ako založenie štátnych škôl alebo poštátnenia škôl, nemusia byť úplne presné, ale aj tak je vidieť, že vo všeobecnosti boli školy s vyučovacím jazykom nemeckým zakladané skôr ako so slovenským. Zaujímavé sú počty žiakov v týchto dedinách v roku 1918, teda v roku vzniku I. Československej republiky. Napríklad v Janovej Lehote bolo v obecnej škole 185 žiakov a v cirkevnej 291 – obe s vyučovacím jazykom nemeckým. V Novej Lehote navštevovalo školu 288 žiakov, v Lúčkach 162 a na Krahuliach 90 žiakov. Naproti tomu obce so školami s vyučovacím jazykom slovenským, Svätý Kríž nad Hronom 201, Horné Opatovce 191, Kosorín 88, Lovčica 153 a Jalná 84 detí.
Život jednoduchých ľudí
Aj keď si nemeckí kolonisti priniesli svoje zvyky zo svojej starej vlasti, život jednoduchých ľudí, ktorí sa museli starať o svoje každodenné prežitie sa iste veľmi nelíšil od života pôvodného obyvateľstva. Skutočnosťou bolo, že baníctvo nebolo vždy tak výnosné, aby baníci uživili celé rodiny.
Nové dediny, ktoré vznikli v pomerne vyšších nadmorských výškach neboli ideálne na poľnohospodársku činnosť, ale aj tak to bola práve práca na poliach, ktorá tu žijúcim ľuďom zabezpečila nevyhnutné potraviny a suroviny pre najpotrebnejšie odevy. Predovšetkým to bolo pestovanie ľanu a konopí, zo semien, ktorých vyrábali ľanový a konopný olej. Ľanový olej tu bol veľmi obľúbený pri varení a pečení. Ľan a konope poskytovali v ďalšej etape významné suroviny na výrobu plátna, ktoré bolo dôležitým polotovarom pre výrobu ošatenia. Ľanový a konopný olej sa získaval tak, že sa semená najskôr vysušili v sušiacej peci a olej sa z nich vytĺkal ručne vo veľkých mažiaroch. Veľmi obľúbené bolo napríklad pestovanie maku, ktorý sa sial dosť neskoro /vplyvom zemepisnej polohy/ a to až po zamrznutých svätých / 12.-14. mája/. V Hauerlande bol vychýrený najmä mak z Krahúl, ktorý bol ponúkaný na jarmoku v Kremnici na sviatok Sv. Lucie, 13. decembra a chodili ho vraj vykupovať priekupníčky až z Budapešti. Určite to už nadväzovalo na vianočné zvyky, veď práve mak sa po vianočnej polnočnej svätej omši sypal na cestu, aby „brzdil bosorky“. V kremnických domácnostiach boli obľúbené aj zemiaky vypestované v Kunešove, najmä odroda Schneeflocke /Snehová vločka/. Jej obľúbenosť bola spôsobená veľmi dobrou chuťou. V tridsiatych rokoch 20. storočia priniesli sezónni robotníci z prác v Nemecku nové druhy zemiakov, najmä odrodu Merkur a tzv. Maiapfel /Májové jablká /. Tieto prinesené odrody hovoria aj o udržiavaní vzťahu so starou vlasťou, čo nakoniec pre obyvateľov Žiarskej kotliny nebolo nič výnimočné a na sezónne práce chodili nielen do Nemecka, ale aj do Francúzska, Maďarska a pod.
Populárne bolo pestovanie aj iných druhov zeleniny /biela a červená kapusta/, ale aj obilia, najmä ovsa. Polia a lúky boli veľmi vzorne obrábané, aby priniesli čo najviac úžitku.
Potravinárske produkty, ako maslo, syr, tvaroh, vajíčka predávali zväčša ich výrobcovia vo väčších mestách /Kremnica, Handlová a pod./ Keď sa lepšie pozrieme na mapu, zistíme, že dediny Hauerlandu boli veľmi dobre pospájané poľnými cestami a tak nás nemusí ani prekvapiť, že obyvatelia Janovej Lehoty mali cez polia a lesy len na „skok“ do Handlovej, kde nachádzali dobrý trh pre svoje potravinárske prebytky.
Na začiatku 20. storočia sa začala v Novej Lehote uplatňovať metóda trojetapového využívania pôdy, ktorá spočívala v tom, že v jednom roku sa pôda využívala na rastliny, ktoré sa siali na jeseň, v druhom roku pre také, ktoré sa siali na jar a v treťom roku pôda oddychovala, samozrejme, že dôsledne využívali zmeny pestovaných plodín, pričom striedali najmä zemiaky, ďatelinu, repu a strukoviny. Pôdu vyhnojovali len maštaľným hnojom. Pri zaorávaní, rok čo rok boli z obrábanej pôdy vyorávané kamene, boli vždy starostlivo vyzbierané a poukladané okolo role. Tieto pamätníky vytrvalej každodennej práce vydržali, hoci zarastené lesom až do dnešných čias. V Novej Lehote bol využívaný aj odlúčený spôsob poľnohospodárskej činnosti, napríklad v Kľakovskej doline mali takzvané letné hospodárstva. Pozostatky ovocných sadov a už spomínaných polí ohradených kamennými múrikmi sa tam dajú nájsť aj dnes. V Novej Lehote bolo až 28 percent pôdy obrábanej intenzívnym spôsobom, 3% boli záhrady, 16 % lúky, 15% pasienky a 38% tvorili pozemky, na ktorých boli lesy. Ešte väčší podiel ornej pôdy, až 34% bol v Kunešove a záhrady tu predstavovali 4%. V Kunešove sa na 79 % pôdy pestoval ovos, jačmeň, žito a pšenica, na 18 % pôdy zemiaky, na 7 % strukoviny a ľan, na 3 % kŕmna repa a kapusta a na 1 % ornej pôdy už spomínaný mak. Bolo to v čase pred druhou svetovou vojnou, pri súkromnom hospodárení v tejto oblasti. Po dlhom období kolektívneho hospodárenia v štátnom majetku, v súčasnosti poľnohospodárska činnosť v oblasti Hauerlandu postupne zaniká.
Intenzívna poľnohospodárska činnosť vytvorila dobré podmienky na vznik obilných mlynov, výlučne poháňaných vodou. Ich klepot vytváral zvukovú kulisu hauerlandských dedín. Nebolo žiadnou zvláštnosťou, že v jednotlivých dedinách boli aj 2-3 obilné mlyny. Išlo vlastne o to, ako spracovať vypestované poľnohospodárske produkty. Zmienil som sa o výrobe ľanového oleja, celkom jasná je aj technológia spracovania stebiel ľanu a konopí na vlákna, z ktorých sa v zimných mesiacoch vyrábalo plátno. Tkáčske stavy boli skoro v každej väčšej domácnosti a znova je to technológia všeobecne známa.
Plátno z ľanu a konopí bolo skoro výlučnou textíliou používanou do I. svetovej vojny. Samozrejme, že už začínali prenikať aj nové jemnejšie materiály.
Ďalším, často používaným materiálom bolo súkno, z ktorého sa vyrábali odevy, najmä pre mužov. Dnes je výroba súkna menej známa, ale dovolím si ju stručne popísať, lebo v Hauerlande takáto výroba existovala. V Kopernici bolo takéto zariadenie inštalované. Celé zariadenie bolo poháňané vodnou energiou z miestneho potoka. Išlo o stupové zariadenie, v ktorom sa stĺkal pripravený materiál z ovčej vlny. Z ovčej vlny sa najskôr ručným spôsobom vyrobilo vlákno, z ktorého sa dosť voľne utkal akýsi koberec, ktorý sa ďalej spracovával v už spomínaných stupách /alebo tiež valkách/. Stĺkanie vlneného materiálu sa robilo dubovými kladivami, 4 metre dlhými a 1,2 metra hrubými, vážiacimi okolo 10 kg a spravidla boli dva. Vlnený koberec bol v žľabe, do ktorého sa napúšťala horúca voda. Dubové kladivá, ktoré ubíjali vlnené tkanivo na súkno boli poháňané vodným kolesom. Schematický obrázok lepšie vysvetľuje popísaný spôsob výroby. Rozmery vlneného materiálu pred spracovaním boli : šírka 1,2 metra a dĺžka 10 až 12 metrov. Po spracovaní sa šírka zúžila na 0,7 metra a dĺžka sa skrátila na 7-8 metrov. Materiál sa v stupe stĺkal až 20 hodín, keď sa vyrábal tenší a dlhší kus, tento sa spracovával v stupe 24 a viac hodín. Kvalita materiálu sa určovala podľa toho, aký bol cieľ použitia. Hrubší materiál napríklad na mužské nohavice, tenší na súkenné čižmy. Oblečenie z týchto materiálov sa využívalo hlavne do I. svetovej vojny v chladnejších obdobiach roka. V letných obdobiach to boli materiály z už spomínaného ľanu a konopí, ktoré si pestovala a spracovávala každá domácnosť.
Po I. svetovej vojne sa na trhu stále viac objavovali jemnejšie, priemyselne vyrábané materiály a táto výroba postupne zanikala. Súkno sa prestávalo používať na odevy, vyrábali sa z neho len súkenné čižmy. V poslednej etape aj stupy v Kopernici /valkovňa/ pracovali len štyri týždne na jeseň a 4 týždne na jar.
Veľký rozmach v dedinách Hauerlandu zaznamenala koncom 19. storočia výroba čipiek v baníckych rodinách. Baníctvo bolo čoraz menej výnosné, sociálne postavenie baníkov sa zhoršovalo a tak práca žien na výrobe čipiek sa stávala zaujímavým doplňujúcim príjmom pre banícke rodiny.
Výroba čipiek mala bohatú históriu hlavne v západnej Európe. Je celkom možné, že na naše územie ju priniesli kolonisti z Nemecka a z Čiech oveľa skôr, ako prišiel jej rozmach v Hauerlande, koncom 19. storočia. Išlo o techniku výroby čipiek paličkovaním. Paličkovaná čipka sa vytvára pletením nití, ktoré sú navinuté na paličkách. Nite sa postupne zachycujú podľa nakresleného, alebo vypichaného vzoru na poduške o špendlíky napichané v poduške a potom už nasledujú techniky rozličného skrižovania a spojenia nití, pričom sa tvorí malý zázrak ľudskej práce. Paličky, na ktoré sú navinuté nite majú tvary od výmyslu, majú stovky rôznych variant závisiacich od vkusu čipkárky a keďže visia z podušky a sú z dreva vydávajú pri práci harmonický klepot. Pri rozsiahlych /rozmermi/ čipkách existujú aj také, pri ktorých z podušky visí až 900 párov paličiek. Čipkárske školy sa volali Kloppschule /nemecky klopfen – klopať, kloppeln – paličkovať/.
O rozšírenie čipkárstva koncom 19. storočia sa významne zaslúžila Ema Angyalová /1849-1923/ pochádzajúca zo slávnej kremnickej maliarskej rodiny. S cieľom upevniť slávu čipkárstva absolvovala Ústrednú čipkársku školu vo Viedni a so svojím bratom Vojtechom /maliarom a výtvarným pedagógom/ založili a viedli najskôr roku 1884 čipkársku školu v Kremnici, neskôr, roku 1886 v Hodruši, roku 1888 v Kremnických Baniach, roku 1893 v Lúčkach. Roku 1895 vzniklo čipkárske stredisko v Krahuliach, v ktorom sa tak isto vyučovala výroba čipiek, ale stredisko sa staralo aj o ich odbyt. Podobne tomu bolo aj v Kunešove, kde čipkárska škola vznikla koncom 19. storočia. Ema Angyalová založila čipkársku školu aj na Starých Horách a za túto neúnavnú činnosť, ktorú vykonávala 26 rokov získala niekoľko zahraničných a domácich vyznamenaní. Pochovaná je v Kremnických Baniach.
Čipkárske školy v Lúčkach, ale aj iných obciach zostali až do konca II. svetovej vojny, až do dnešných čias sa zachovala budova čipkárskej školy v Lúčkach.
Výrobkami ľudovej tvorby bol známy aj Kunešov, kde vznikla domáca výroba drevených hračiek, prípadne sakrálnych výjavov ako sú Betlehemy, ďalej svietniky a pod. Na kremnickom trhu boli tieto drevené hračky známe ako „hračky pre tých, čo nemajú veľa peňazí“. Hračky boli vyrábané z dreva a farbené boli červenými a modrými farbami. Najčastejšie to boli malé husle, kolíska, koníky s vozíkom. Kunešovské drevené hračky boli veľmi populárne.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára