Kremnické vrchy, ako jedno z významných slovenských pohorí, sa delí na niekoľko menších podcelkov. Na východnej časti je to Fľochovský chrbát, ďalej Kunešovská hornatina, Turovské predhorie, z južného okraja je to Jastrabská vrchovina. Najvyšším vrchom je Fľochová 1318 metrov nad morom. Je to neovulkanické pohorie s prevládajúcou horninou andezitom. V menšej miere sa tu vyskytujú ryolity a tufy. Až 80 percent územia pokrývajú lesy, ktoré sú veľmi pestré. Najviac sú zastúpene jedle a buky, prípadne smreky a buky, v nižších polohách buky a duby.
Kremnické vrchy sú známe svojimi historickými sídlami, ktoré súvisia hlavne s baníckou činnosťou, zameranou v minulosti najmä na ťažbu zlata. Typické sú nádherné výhľady z jednotlivých vrchov do hlbokých a širokých dolín stredného Slovenska.
Veľmi dobrý prehľad o kráse Kremnických vrchov získame prechodom náučného chodníka Zelená cesta, ktorý bol vytvorený v roku 1990 v okolí Kremnice. Na otvorenom okruhu dlhom 4 kilometre je 7 zastávok s drevenými vysvetľujúcimi tabuľami. Samotný prechod trvá 3 až 4 hodiny, je málo, až stredne náročný a prekonáva prevýšenie asi 450 metrov.
Chodník sa začína asi 1 kilometer za Kremnicou pri štátnej ceste na Skalku - niekoľko sto metrov pred skalou - pamätníkom "prameň raneného partizána". Na pravej strane cesty je umiestnená prvá informačná tabuľa, ktorá nás upozorňuje na chránený areál Vejmutovský porast. Porast borovice vejmutovky je priamo nad cestou, ktorou sa chodník začína.
Tento porast je prvý umelo založený porast spomínanej vejmutovky (Pinus strobus L.) na Slovensku, slúžiaci na sledovanie rastu severoamerickej dreviny v našich podmienkach.
V slovenskom názvosloví sa vejmutovka volá borovica hladká a má štíhle ihličie, ktoré je dlhé až 12 cm. Vyrastá vo zväzkoch po piatich ihliciach. Ihličie je oproti iným boroviciam veľmi jemné. Strom borovice hladkej dorastá až do výšky 50 metrov.
Tento porast, ktorý sa skladá asi z 1000 jedincov, sa nachádza na severozápadnom úpätí Kremnického štítu v nadmorskej výške 550 metrov. Sklon svahu je 45 - 50 %. V roku 1981 bola vyhlásená ochrana tohto 4,62 hektárového areálu. Celý areál je vlastne ohraničený štátnou cestou a železničnou traťou, čo zhoršuje podmienky pre život živočíšnych druhov.
Vejmutovky sú silné jedince, no od roku 1987 bolo pozorované postupné odumieranie jednotlivých stromov, čo je pripisované extrémnym suchám, napádaniu živočíšnymi škodcami, ale aj extrémnej polohe. Čo je iste zaujímavé je, že v tomto lese nenájdeme žiadne mladé jedince, ktoré by mali vyrásť zo semien.
Pokračujeme ďalej miernym stúpaním cestou, ktorá v minulosti slúžila na dopravu konskými vozmi do Banskej Bystrice.
Ďalšou zastávkou na tomto chodníku je Bujačia lúka, ktorá bola v roku 1986 vyhlásená za prírodnú rezerváciu s rozlohou 2,02 hektára. Na tejto lúke rastie viacero chránených rastlín, ale najvážnejšou príčinou ochrany je koncentrovaný výskyt šafranu heuffelovho alebo tiež šafranu dvojfarebného.
Ide o zemepisne najnižšiu a najjužnejšiu lokalitu výskytu na Slovensku. V jarnom období, keď šafran zakvitne, sa lúka zafarbí modrofialovou farbou. Je to typická podhorská lúka s veľmi pestrými rastlinami, v ktorej je zastúpený celý rad rastlín kvitnúcich v letných mesiacoch všetkými farbami - ovsík väčší, veronika obyčajná, ďatelina alpínska, iskiernik prudký, klinček kartuziánsky a ďalšie. Je to typ starých lúk, ktoré sa neprehnojovali umelými hnojivami a tieto, niektoré veľmi citlivé rastliny, si udržali svoje právo žiť.
Z hľadiska ochrany prírody sa tu nachádzajú ďalšie ohrozené rastliny - orlíček obyčajný a konvalinka obyčajná.
Aj keď je Bujačia lúka chránená, vzniká tu s ohľadom na jej nevyužívanie zaujímavý ochranársky problém. Tým, že sa lúka pravidelne nekosí a vlastne sa neodstraňuje stará tráva, ktorá tu z roka na rok zostáva, postupne "dusí" cibuľky heuffelovho šafranu. A tak je jeho ďalšia budúcnosť ohrozená.
Pri železničnej trati stojí jeden zo strážnych domov, prakticky ako v pôvodnom stave, určený pre bývanie, chov domácich zvierat a s malou záhradou.
Náučný chodník pokračuje ďalej lesnou cestou, ktorá sa na niektorých miestach prediera skalnými bránami, vzniknutými po zásahu človeka. Práve na týchto úsekoch sa dajú veľmi dobre pozorovať koľaje, ktoré vznikli v skalách počas niekoľkých storočí využívania vozov ťahaných koňmi.
Na trasu "Zeleného chodníka" treba ísť po nenápadnej odbočke doprava. Zaujímavé je však aj pokračovanie cesty - je tu kameň, do ktorého je vyrytý rok 1637 (alebo iné číslo), skrížené pracovné náradie a ďalšie čísla. Ťažko povedať, či ide o falzifikát vyrobený oveľa neskoršie alebo skutočný cestný kameň, akýsi kilometrovník, ktorý by bol takto jedným z veľmi starých na Slovensku.
Podľa archívnych materiálov tadiaľto viedla poštová cesta, a tak je celkom možné, že sú to nejaké poštárske znaky, ale, samozrejme, najlepšie je tento kameň vidieť.
Cestou "Zeleným chodníkom" stretávame Körmödyho jaskyňu. Bola vylámaná talianskymi tunelármi pri stavbe spomínanej železničnej trate v rokoch 1869 - 1872. Nachádza sa asi 200 metrov nad úrovňou železničnej trate a jej rozmery sú 15 x 18 x 8 metrov. Jaskyňa je pomenovaná podľa bylinkára Körmödyho, ktorý žil v jaskyni pred prvou svetovou vojnou.
Peknými výhľadmi na Kremnicu sa dostávame k Alžbetínskemu pamätnému lesu, ktorý je súčasťou chránenej krajinnej oblasti Kremnický štít.
Kremnický štít bol vyhlásený za prírodnú rezerváciu 15. januára 1953 a je najstaršou a najrozsiahlejšou prírodnou rezerváciou v Kremnických vrchoch. Rozprestiera sa v katastri mesta Kremnica a zaberá plochu 18,32 hektára. Je to veľmi názorná učebnica niektorých úkazov mladotreťohornej vulkanickej činnosti Slovenského stredohoria. Vznikli tu pozoruhodné skalné útvary. Tie sú tiež predmetom ochrany.
Pri lepšej predstavivosti tu môžeme pozorovať skalné výtvory, ktoré dostali mená podľa svojej podoby - Sfingu, Ropuchu, Krásku, Hlavu starca, Bachračku, Pyramídku, Medvedicu, Klenotnicu, Baštu. Týmto nie je výpočet vyčerpaný, je len potrebné zapojiť svoju fantáziu.
Turisticky vyhľadávaným útvarom je Skala lásky s veľmi pekným výhľadom na Kremnicu a okolie. Spomínané skalné útvary vystupujú v troch pásmach nad sebou, pričom na niektorých je vidieť doskovitý rozpad, na iných sa dajú pozorovať pukliny kolmé na smer odlučivosti.
Zvlášť zaujímavé sú útvary v druhom a treťom pásme, kde početné zvislé pukliny a rovnobežný rozpad spôsobili vznik vysokých andezitových brál v podobe hradných bášt. Práve strmé andezitové útvary patria k najkrajším prírodným scenériám Kremnických vrchov.
Veľmi častými útvarmi sú tu kamenné moria, ktoré vznikajú už spomínaným rozpadom lávového prúdu. Najvýznamnejšie je kamenné more pod Alžbetinou skalou.
Konečným bodom chodníka je Tajch - Jazerný majer, odkiaľ sa dá ľahko dostať do Kremnice. Prístup na Kremnický štít (kóta 907 metrov nad morom) je dobrý aj od železničnej stanice Kremnica, kedy by sme vlastne išli náučným chodníkom z opačnej strany.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára