Görgeiho tunel v Kremnických vrchoch a revolúcia v rokoch 1848 - 1849

Revolúcia v rokoch 1848 – 1849 bola prvou, v ktorej Slováci vystúpili v dobrovoľníckom vojsku, použili zástavu biela, modrá, červená a prvý raz v septembri 1848 vyhlásili Štúr, Hodža a Hurban Národnú radu Slovenska. Slovenskí dobrovoľníci sa s pevnou vôľou, nadšením a zápalom zapojili do bojov, aby vydobyli národu to, čo sa im v minulosti nepodarilo. Žiaľ, nepodarilo sa im to ani v tomto prípade. Slovenská zástava s farbami červená, modrá a biela a s bielym klinom s nápismi „Jednota a svornosť, Za krála a národ slovenski, Sláva!“ (vo vtedajšom pravopise).

Revolučné hnutie zachvátilo celú Európu

Revolúcia, ktorá sa začala v roku 1848 prakticky vo všetkých väčších európskych mestách, bola revolúciou proti vládnucej triede za práva jednotlivých národov. Revolučné nálady zachvátili aj Viedeň a Budapešť, teda hlavné mestá rakúsko-uhorskej monarchie, v ktorej naši predkovia žili. Maďarské vojská sa postavili proti Viedni, na druhej strane veľmi zložito a ťažko sformovaní slovenskí dobrovoľníci sa pridali k rakúskym cisárskych vojskám. Maďarským revolucionárom na čele s L. Košutom išlo hlavne o zrušenie poddanstva a nastolenie maďarského jazyka. Počet maďarských vojakov operujúcich na našom území bol asi 16 000, počet slovenských dobrovoľníkov bojujúcich pod rakúskym velením bol 2 000. Samozrejme, že rakúska armáda bola početnejšia.

Niekoľko viet o priebehu revolúcie v našom regióne

Ako sa táto bojová činnosť dotkla nášho kraja, teda Žiarskej kotliny a priľahlých pohorí? Zostali po týchto revolučných bojoch nejaké pamätníky?

Mnoho podrobností sa o tejto revolúcii nehovorilo ani za predchádzajúcej vlády, lebo teoretici marxizmu vyčítali Slovákom, že sa nespojili s maďarskou armádou, ktorá bojovala za zvrhnutie panovníkov z Viedne a rozbitie rakúsko-uhorskej monarchie.

Boje boli neúprosné aj v Žiarskej kotline, Banskej Štiavnici, Kremnici. Azda najvýraznejšou pamiatkou na tieto boje je starý banícky tunel v Kremnickom pohorí na Skalke. Tunel sa nachádza v nadmorskej výške 1150 metrov a slúžil ako priechod pre vozovú cestu medzi Skalkou a Vyhnátovou na bystrickej strane. V prípade, že vozy boli širšie ako tunel, pred ním boli rozobraté a po prechode tunelom znova zložené. Tento tunel mnohí poznajú ako Görgeiho tunel, pomenovaný podľa maďarského generála A. Görgeiho, ktorý bol v spomínanej revolúcii hlavným veliteľom maďarských vojsk. Na novších turistických mapách má tento prechod z kremnickej na bystrickú stranu Kremnického pohoria označenie už len ako tunel.

Artur Görgei sa narodil v roku 1818 v Toporci pri Spišskej Novej Vsi. Patril do šľachtického rodu z Toporca a Hrhova. Študoval v Kežmarku, Prešove, v Tullne a chémiu v Prahe.

Zaznamenal závratnú vojenskú kariéru a ako 30-ročný bol povýšený na generála (dec. 1848) a veliteľom maďarských vojsk na území dnešného Slovenska. Aj keď mal rozpor s vodcom revolúcie L. Košutom pre svoj zmierlivý postoj voči Viedni, bol v marci 1849 vymenovaný za hlavného veliteľa maďarských vojsk.

Nakoniec sa v máji stal ministrom obrany. Neskoršie ho L. Košut pre neplnenie príkazov z funkcie odvolal. Osudnou sa mu stala bitka pri Világoši 13. augusta 1849, kde kapituloval a zložil zbrane do rúk ruskej armády. Po revolúcii ho cisár František Jozef I. a ruský cár Mikuláš I. omilostili. Do roku 1867 žil v Klagenfurte. Umrel v roku 1916 v maďarskom Višegrade.

Prečo sa teda tento tunel volá Görgeiho tunel?

Slovenskí dobrovoľníci, ktorí bojovali pod vedením generála Kristiana Götza (zrejme rakúskeho) sa pokúšali 14. januára 1849 obsadiť Kremnicu. Predbehli ich však Maďari vedení plukovníkom Aulichom. Títo si postavili akési predsunuté strážne jednotky z jednej strany až k Turčeku a zo strany opačnej ku Svätému Krížu na Hronom. Hlavný stan maďarského vojska na čele s generálom Görgeim bol v Banskej Štiavnici. Maďari mali ďalej obranné postavenia v Žarnovici a Hronskom Beňadiku.

Útok maďarských vojakov (aj so slovenskými dobrovoľníkmi) sa začal 19. januára a 21. januára 1849 už boli v Žarnovici. Úspešný postup vojsk chcel zastaviť generál A. Görgei osobnou účasťou v bojoch, ale súčasne aj pred útokmi rakúskych vojakov ušiel do Kremnice, kam došiel v noci 22. januára. Maďarské vojsko potom pod tlakom ušlo z Banskej Štiavnice dolinou cez Kozelník k Hronu a ďalej do Banskej Bystrice. Išlo vlastne o akési dobýjanie Kremnice (so svojim zlatom a mincovňou bola vzácnou korisťou ), čo sa darilo rakúskym cisárskym vojskám aj zo severnej strany, teda od Turčeka. A tu, hoci cisárske vojská dobre postúpili, prišlo k zaujímavému vývoju, keď nepriateľ (maďarské vojská) použil lesť v tom, že jeho vojaci mali rovnaké uniformy ako cisárske vojská, ktoré zrejme zhodnotili situáciu a 17. januára ustúpili do Dolnej Štubne. Ani toto generálovi Görgeimu nepomohlo a prakticky ostal v Kremnici v obkľúčení. Rakúskym a slovenským vojakom pomohol aj rozvodnený Hron. Generál Görgei sa rozhodol svoje vojsko previesť do Banskej Bystrice. Použil pri tom taký manéver, že vojsko v tuhej zime 24. januára 1849 previedol cez Skalku a spomínaný starý banícky tunel do Banskej Bystrici.

Kríž na odbočke ku Görgeiho tunelu

Tento manéver nebol vôbec jednoduchý. A. Pechány, ktorý spracoval tieto dejiny (vyšli v roku 1903) v promaďarskom duchu, uvádza svedectvo jedného svedka, ktorý tento prechod zažil. Jeho spomienky sú veľmi dramatické. Tuhá zima, protivietor v sile víchrice so snehom, tma, rozkaz pochodovať utajene a ticho, len zhoršovali podmienky ťažkého pochodu. Kanóny a nákladné vozy ťahalo 50 – 60 mužov. Nebolo nič výnimočné, keď sa kanón alebo naložený voz aj s koňmi zrútil do priepasti – tam už nebolo pomoci. Keď prišli vojská k tunelu, museli ho najskôr vyčistiť a podopierať rúcajúce sa steny. Celý prechod, resp. výstup cez Skalku a prechod tunelom organizoval generál Görgei osobne.

Cesta dole kopcom do Banskej Bystrice vraj bola ešte ťažšia a nebezpečnejšia. Na kolesá vozov a kanónov boli priviazané celé stromy ako brzdy. Veľa vozov sa aj polámalo, no 25. januára maďarské vojsko dorazilo do Banskej Bystrice.

Po ústupe maďarského vojska z Kremnice generál K. Götz 25. januára obsadil Kremnicu a potom sa s cisárskymi vojskami vydal cestou cez Svätý Kríž nad Hronom a Zvolen do Banskej Bystrice. Slovenských dobrovoľníkov tam poslal cez Skalku a spomínaný tunel, kam dorazili 2. februára.

Niekoľko dní pred prechodom generála Görgeiho Kremnickými vrchmi sa 21. januára odohrala veľká bitka pri Štiavnických Baniach, v ktorej bolo maďarské vojsko porazené. Podľa už spomínaného A. Pechányiho výsledok bol žalostný a ako sám uvádza „60 mŕtvych a 120 zranených Uhrov krylo zem a 500 padlo do zajatia“. Okrem toho stratilo maďarské vojsko 10 kanónov.

Samozrejme, že týmto sa boje o bohaté banské mestá neskončili. V apríli Maďari znova obsadili stratené pozície na Pohroní, v Turci a Liptove, znova sa dostali aj do Kremnice, kde 22. júna popravili v našom seriáli už spomínaného Ďurka Langsfelta. Jeho popravu riadil Herman Görgei, ale mne sa nepodarilo zistiť v akom vzťahu bol k už spomínanému generálovi Görgeimu. Definitívne maďarské vojská ešte v roku 1849 porazila aj cisárom povolaná ruská armáda.

Jednoduchá situácia nebola ani vo Svätom Kríži nad Hronom, maďarské vojská po vedením A. Görgeiho zvádzali tvrdé boje s cisárskym vojskom. V tomto období sa prehnalo cez Svätý Kríž nad Hronom okolo 50 000 vojakov oboch táborov, ktoré permanentne drancovali mesto a okolité obce. Po odtiahnutí cisárskych vojsk vo februári 1849, prišla ďalšia pohroma v júli toho istého roku, keď sa pod Svätým Krížom utáborilo na tri týždne 20 000 ruských vojakov (občania Sv. Kríža a okolitých obcí ich museli vydržiavať) tiahnúcich na pomoc Rakúsko – uhorskému cisárovi k Világošu, kde boli 13. augusta 1849 maďarské vojská definitívne porazené. (Od tých čias sa každý väčší výprask volá világoš).

Určite ste postrehli, že boje o Kremnicu boli vedené v niekoľkých etapách, niet sa ani čomu diviť – cisárska mincovňa bola veľkým lákadlom, hlavne však išlo o to, že v čase, keď Kremnicu ovládla maďarská armáda, dala hneď raziť svoje mince, navyše sa celý čas usilovala o získanie zlata, striebra, peňazí a presťahovanie strojov (v tom čase už boli na veľmi dobrej úrovni) do sedmohradského Baira Mare (dnes Rumusnko).

O dobovej technickej a technologickej úrovni mincovne svedčí napríklad skutočnosť, že mincovne v Prahe a vo Viedni zaviedli používanie skrutkového lisu podľa vzoru mincovne v Kremnici. Od roku 1833 sa na razenie mincí v Kremnici používali lisy s automatickým podávaním polotovaru na razenie.

Počas Košútovej vlády od 1. 2 . do 1. 5. 1849 bolo vyrobených 91 560 kusov dukátov, 1 955 895 kusov 20-grajciarových mincí a viac ako 5 miliónov rôznych menších mincí. Mince boli razené s maďarským nápisom. Bol to vraj pozoruhodný výkon.

Ako uvádza už spomínaný historik A. Pechány, Görgeiho armáda, ktorá unikala cez Skalku 24. januára 1849 viezla okrem zbraní a proviantu aj päť vozov striebra a zlata, ktoré získala v banských mestách.

Aj keď sa cisárskym vojskám, aj s podporou ruskej armády podarilo maďarskú armádu v revolúcii poraziť a vlastne o víťazstvo sa zaslúžili aj slovenskí dobrovoľníci, cisár František Jozef I. hoci kadečo sľuboval, slovenskú pomoc neocenil, práve naopak, umožnil v neskorších rokoch uhorskej vláde taký útlak Slovákov, aký nikdy pred tým ani potom nezažili.

Maďarské vojsko bolo teda na hlavu porazené 13. augusta 1849, ale pre viedenskú vládu boli nepohodlní aj slovenskí dobrovoľníci, ba povedal by som zbytoční, a tak sa rozhodli ich zbor rozpustiť. Dňa 12. novembra 1849 dostali slovenskí dôstojníci prepúšťací certifikát podpísaný barónom Lewartovským, veliteľom slovenského vojska. Oficiálne rozpustenie vojska sa malo uskutočniť v Banskej Štiavnici, nakoniec sa rozhodlo o Bratislave, kde vojaci zo Štiavnice a iných posádok prišli 21. novembra 1849, posledný raz pochodovali pod slovenskou zástavou. Boli to dva prápory, medzi nimi sedliaci, robotníci, študenti, ľudia jednoduchí a študovaní. Celá akcia sa odohrala niekde v priestoroch terajšej Štefánikovej ulice, kde bol postavený slávnostný stan a z kasární tam pripochodovali dva prápory – jednému velil Štefan Marko Daxner, druhému Janko Franciscy Rimavský, nasledovali známe vojenské obrady, hudba, prejavy, hlásenia, blýskajúce sa šable. Pozdravy pre obďaleč stojaceho Ľ. Štúra, J. M. Hurbana a M. Hodžu. Viala tam popri uhorskej zástave aj spomínaná slovenská zástava, pod ktorou Štúr vyhlásil nezávislé Slovensko. Jednoducho kolosálna rozlúčka, po ktorej musel vojak za vojakom odovzdať zbrane, dôstojníci si mohli zbrane nechať. Čo poviete? Krásne a honosné odzbrojovanie. Tento slávnostný obrad bol unikátny tým, že odzbrojovali víťaza a to sa často v dejinách nestáva. Slovenskú zástavu si odniesol Štúrov priateľ Hergot zo Svätého Jura.

K nášmu rozprávaniu o revolučných rokoch by som si dovolil opis niektorých udalostí, ktoré sa odohrali v roku 1899, teda v časoch už spomínanej maďarizácie. Zrejme pri 50. výročí týchto bitiek sa začali stavať honosné pamätníky. Tak boli postupne odhaľované pamätníky v Dolnom Turčeku na pamiatku boja, ale najmä na padlých uhorských dôstojníkov Kemnitzera a Susku. Na týchto miestach sa odohrala neľútostná bitka, kde okrem spomínaných dôstojníkov padlo 54 Uhrov (Maďarov) a 60 bolo zranených, Rakúšania mali straty 20 mŕtvych a 35 zranených (Pechény).

Pokúsil som sa nájsť tento pamätník a skutočne pamätník obeliskového typu vysoký 5 – 6 metrov sa nachádza na pravej strane cesty z Kremnice pri Turčeku.

Pamätník obeliskového typu pri Turčeku

Prekvapil ma však slovenský nápis, dosť slabo čitateľný, vyrytý v hornej časti pamätníka: „Dňa 17. januára 1849 bol boj v okolí tohto pamätníka, v ktorom mali účasť slovenskí dobrovoľníci, čestne bojujúci za práva svojho národa“. Iste by bolo zaujímavé vedieť, či ide o pôvodný maďarský pamätník, prerobený, alebo novopostavený slovenský pamätník.

V tom istom roku bola na ceste vedúcej zo Skalky k tunelu na mohutnom kameni odhalená pamätná tabuľa. „Banskobystrický permon“, časopis vychádzajúci v Banskej Bystrici uverejnil v 2. čísle jej text po slovensky: „Tadiaľto tiahol Artur Görgei s maďarskou armádou proti vojskám Františka Jozefa. Január 1849“, samozrejme, že text tabule bol napísaný po maďarsky. Tabuľa tam údajne ešte bola v roku 1941. Mohutný kameň tam je však stále.

Na pamiatku padlých maďarských vojakov (honvédov) bol vybudovaný aj obelisk na ich hrobe vo Windšachte.
Dňa 8. októbra 1899 bol v Banskej Štiavnici odhalený najokázalejší pamätník – bronzová socha zobrazujúca v nadživotnej veľkosti útočiaceho honvéda. (Honvéd – príslušní maďarskej revolučnej armády v rokoch 1848 – 49). Honvéd stojaci na kanóne drží v jednej ruke uhorskú zástavu a v druhej šabľu. Dnes na jeho mieste v Banskej Štiavnici stojí socha sovietskeho vojaka a sochu honvéda si môžeme pozrieť na nádvorí banskoštiavnického Starého zámku.

Ani obyvatelia Kremnice asi nechceli byť horší a vybudovali pamätník vo Zvolenskej, alebo tiež Bystrickej doline naproti kaplnke sv. Anny. V roku 1903 tu bol odhalený železný pamätník. Samotné označenie tam existujúceho pamätníka sa tu už nenachádza, ale je celkom pravdepodobné, že na jeho mieste stál pamätník obetiam I. svetovej vojny a výročiu založenia Kremnice pozri viac tu

Vráťme sa však ku Görgeiho tunelu. Samotné dielo nie je technicky príliš zaujímavé, ale je zaujímavé množstvom historických udalostí, ktoré sa okolo neho odohrali. Prerazením asi 30 metrov dlhého tunela vznikla kedysi v 14. storočí najkratšia cesta medzi Kremnicou a Banskou Bystricou. Predpokladá sa, že tunel (alebo ako sa v slovenčine pri budovaní tunela hovorilo „jask“) vybudovala Thurzovská-Fuggerovská spoločnosť na prepravu medi a striebra z Tajova do Kremnice. Sú však zaznamenané aj iné historické udalosti. Veľmi často bol využívaný tunel pútnikmi na Staré Hory. Tunel tiež použil na záchranu svojho života rakúsky cisársky generál Schlick, ktorý po vyhlásení víťazstva Kurucov vo Zvolene a vo Sv. Kríži 20. novembra 1703 utekal z Banskej Bystrice do Bojníc. 28. júla 1764 prešiel tunelom rakúsko-uhorský cisár Jozef II. so svojím bratom Leopoldom. Významne bol tento tunel využitý aj počas II. svetovej vojny (1939 – 1945). Vyhlásením SNP 29. augusta 1944 sa v prospech povstania postavili aj pracovníci mincovne Kremnica. Podriadili sa Povereníctvu financií SNR v Banskej Bystrici a vyrábali sa mince a medaile podľa nariadení uvedeného ministerstva. Od vyhlásenia samostatnosti 31. 8. 1944 pracovala Mincovňa Kremnica naplno. Nemecké vojská však postupovali a obsadzovali Slovensko. V Mincovni sa v tomto období rafinovalo zlato a ďalšie drahé kovy, ako platina, striebro. Tieto kovy sa najskôr odvážali osobitným vlakom do Banskej Bystrice, teda do úschovy Slovenskej národnej banky normálnou železničnou traťou. Keďže čas sa krátil a nemecká armáda bola čoraz bližšie k Banskej Bystrici bola odvezená aj nerafinovaná platina a polostriebro v nespracovanom stave vo forme zliatiny a odpad rôznej čistoty.

A tak sa dostávame znova ku Görgeiho tunelu, posledná zásielka – zlaté a strieborné anódy a laboratórne zariadenia z platiny (zrejme kelímky, misky a pod.) boli odvezené pod partizánskou ochranou 5. októbra 1944, deň pred vstupom nemeckých vojsk do Kremnice cez Görgeiho tunel do Banskej Bystrice. Partizánsku ochranu organizoval G. Lacko. Celkove obetavá práca kremnických minciarov zachránila v tomto období pre obnovenú československú republiku 183 kg zlata, 4 534 kg striebra, 195 g čistej platiny, 2,64 kg surovej nerafinovanej platiny, 2,51 kg kadmia.

Na druhý deň 6. októbra 1944 obsadili Kremnicu nemecké vojská, ktoré v Mincovni zaviedli svoj režim.
Poklad, ktorý zachránili kremnickí minciari, bol vzápätí odvezený do Moskvy. Podľa publicistu M. Várossa sa po II. svetovej vojne tento poklad kompletne vrátil do Československa.

Dnes sa cesta zo Skalky smerom do Banskej Bystrice volá Zlatá cesta, hoci možno sa viac využívala na prepravu medzi a striebra z Tajovskej huty do kremnickej Mincovne. No, ale zlato je zlato a nakoniec aj Artur Görgei previezol touto cestou 6 vozov zlata a striebra. Diskutoval som o tejto téme s Maďarmi, ktorí hovorili, že takto vozil po Slovensku a zachraňoval zlatý poklad Uhorska.

O skoro 100 rokov neskôr v roku 1944 kremnickí Minciari zachraňovali touto cestou zlato pred nemeckou armádou, ktoré sa stalo základom zlatého pokladu Československa.
Je to ozaj zlatá cesta.

Samotný tunel má dĺžku okolo 30 metrov, vysoký a široký je len niečo nad 2 metre, od roku 1955 bol až do roku 1997 zasypaný. Dnes je znovu opravený a priechodný.