sobota 19. marca 2011

Kremnická kameninová továreň


Mesto Kremnica a jej osídlenie patria do Hauerlandu , no nie je to ten typický príklad hauerlandských dedín, v ktorých žilo 95 – 100 % občanov, ktorí sa hlásili k nemeckej národnosti. V roku 1787 mala Kremnica 5 147 obyvateľov, no už tu sa začala výrazne meniť štruktúra obyvateľstva, a tak pôvodne v prevažne nemeckom meste začali čoraz viac nadobúdať väčší podiel Slováci.

V roku 1900 už bolo zo 4 306 obyvateľov 1 950 Nemcov, 1 485 Slovákov a 858 Maďarov, a to bolo obdobie najsilnejšej maďarizácie, keď sa aj občania nemeckej národnosti museli učiť v školách maďarsky. Súčasne to bolo v období predchádzajúceho úpadku baníctva a období hľadania možností využitia miestnych surovinových zdrojov. Samotná kremnická spoločnosť 19. storočia by mohla byť príkladom spolupráce občanov nemeckej, slovenskej a maďarskej národnosti k vytváraniu materiálnych a duchovných hodnôt. V tejto téze ma utvrdzuje existencia kremnickej kameninovej fabriky, ktorá mala podľa niektorých vzniknúť na prelome 18. a 19. storočia, žiaľ neexistujú k tomu žiadne archívne materiály. Historici usúdili, že priaznivé udalosti nastali až objavením hliny na výrobu kameniny v Sklenom (Glashau) roku 1806, ale ani v tomto prípade niet žiadnych informácií o jej využívaní. Archívne materiály existujú až od roku 1815, keď sa začalo využívať ložisko hliny v Dolnej Vsi. Archívne materiály, ktoré bezprostredne súvisia s kameninovou fabrikou sa nachádzajú v Štátnom oblastnom archíve v Banskej Bystrici.

Po objavení ložiska hliny vhodnej na výrobu kameniny v Dolnej Vsi začal riaditeľ banských stúp v Kremnici, Jozej Heyczl, uvažovať o jej využití. J. Heyczl uvažoval využiť ložisko len sám, s čím mestská rada nesúhlasila, objednala si posudok odborníkov F. Damianiho a A. Windschügela, a na základe tohto posudku bola založená akciová spoločnosť na výrobu kameniny.

Nie je jasný začiatok výroby, no už v roku 1818 bol vyrobený tovar za 3 000 zlatých. Vedúcim výroby bol v tom čase už spomínaný A. Windschügel, neskôr A. Resz, ktorý prišiel do Kremnice zo Sedmohradska, od roku 1825 je vedúcim výroby P. Wachold, ktorý predal spoločnosti svoj dom, v ktorom sa uskutočňovala výroba. Podľa autora článku o „kameninovej fabrike“ v Kremnici Dr. Jána Žiláka CsC, prvými zamestnancami boli František Gajdoš, Ján Eigner (prišiel do Kremnice z Rakúska), František Keilhauer, Juraj Nosky, Ján Gajdoš, František Schmakal, Ignác Trangoš, Ján Kamenár, Jozef Fuchs.

Už z týchto mien je vidieť, že spoločenstvo to bolo národnostne zmiešané a vlastne reprezentovalo národnostné zloženie vtedajšej Kremnice. Oveľa zaujímavejšie sú zmeny názvu kameninovej továrne. Najskôr to bolo „fabrica“, neskôr „fabrica testacea“, „porcelanea“, „fabricae vasorum fictilium“, „Geschirfabrik“, „köedenygyar“, podľa toho, ktorá národnosť sa dostávala do popredia.

Roky 1825 – 1838 boli pre kameninovú fabriku kritické, bolo to obdobie jej úpadku, samozrejme, že v tomto období postupne menila aj majiteľov. Toto obdobie je historikmi dobre doložené a spracované.



Prosperita nastala až príchodom nového vlastníka T. Gräfla od roku 1838. Zaujímavá je zmluva, ktorú nový majiteľ uzavrel s biskupským panstvom vo Svätom Kríži (17. októbra 1838) o dodávke dreva, ktoré sa používalo vo vypaľovacích peciach. Biskupské panstvo povolilo ťažiť ročne 400 siah jedľového dreva v lokalite Čertov vrch v obci Horná Ves, pričom za toto drevo továreň platila 500 zlatých.

V roku 1847 už továreň zamestnávala 50 – 60 ľudí, hotové výrobky sa najviac expedovali do Pešti, Debrecína, Banskej Bystrice, Trnavy, Banskej Štiavnice, Györu a Banátu.

Významným dátumom je 26. jún 1868, keď továreň kúpila Karolína Kossuchová z Katarínskej Huty, čím sa táto stala filiálkou sklárne z Katarínskej Hute. Zaujímavou je aj skutočnosť, že v roku 1885 sa vedúcou v továrni stala Ida Kossuchová – švagriná Karolíny Kossuchovej, znovu tu máme odvážne ženy v náročnej výrobe. Hlinu na svoje výrobky kupovali v Bartošovej Lehôtke.

Prerušme teraz stať o vlastníckych a zamestnaneckých vzťahoch a povedzme si niekoľko slov o technológii.

Kameninové výrobky sú medzičlánkom medzi fajansou a porcelánom. Na Slovensku sa nenachádzali typické suroviny na výrobu porcelánu, no na výrobu kameniny, prípadne fajansových alebo majolikových výrobkov ich bolo dosť. Historické dokumenty o príprave a zložení surovín pre výrobu kameniny (presné technologické predpisy) z kameninovej továrne v Kremnici nie sú zatiaľ historicky zdokladované, no všeobecne sa vie, že ílovitá hlina, ktorá sa používala k výrobe, musela byť dokonale premletá a niekoľkonásobne plavená, ďalej sa do nej pridával jemne rozomletý živec, kremeň a kaolín. Z dobre prepracovanej hmoty sa vyrábali rôzne úžitkové a ozdobné predmety tvarovaním na hrnčiarskom kruhu, alebo odlievaním a vtláčaním do vopred zhotovených modelov.



Nasledovalo vypaľovanie pri 1100 – 1200 stupňoch Celzia, glazovanie a potom nasledovala veľmi dôležitá etapa – maľovanie a ozdobovanie vyrábaných predmetov. V kremnickej kameninovej továrni prevládalo ručné maľovanie.

Významné obdobie v umeleckej tvorbe nastalo po príchode Vojtecha Angyala v 70. rokoch 19. storočia, ktorý svojou tvorbou pozdvihol najmä výtvarnú úroveň vyrábaných ozdobných a úžitkových predmetov – výrobkov kameninovej továrne v Kremnici.

Vojtech Angyal, maliar a výtvarný pedagóg, sa narodil roku 1847 v Sékesfegérvári v Maďarsku. Bol absolventom viedenskej Akadémie výtvarných umení. Pedagogickej činnosti sa venoval v Rijeke, Keckeméte a v Kremnici. Výtvarne sa venoval najmä portrétovaniu, krajinomaľbe a zátišiam. Zachytil mnohé zákutia Kremnice. Ešte viac však zvýraznil krásu okolia Kremnice a ťažkú banícku prácu jeho syn Gejza Angyal (1888 – 1956).


Záslužná je jeho práca aj pri šírení čipkárstva so svojou sestrou v kremnickej oblasti a výtvarným riešením už spomínanej kameniny.

Vojtech Angyal prešiel všetky významné európske fajansové a majolikové dielne a vytvoril množstvo excelentných návrhov na výrobky kremnickej dielne.

Výtvarné návrhy sa nanášali maľbou pomocou šablón, medzirytinami, ktoré sa preniesli na papierovú fóliu a odtiaľ na nádoby, ďalej nanášanie farby hubkou pomocou spomínaných šablón.

V tom čase sa v Kremnici vyrábal najmä nasledovný sortiment: kvetinové maľované vázy, tanierové súpravy, krčahy na vodu, rôzne tanieriky a mištičky, ozdobné taniere na stenu, dezertné taniere, kanvy, nočníky, misky na ryby, podložky na mydlo, mliečniky, roľnícke džbány, okrúhle vázy s dvomi kohútikmi, oválne vázy, biele anglické taniere, cukorničky, misky na masť, nádoby na ocot, kompótové súpravy, kávové šálky a tanieriky, popolníky, rôzne kvetináče a ďalšie výrobky. Jednoducho bol to veľmi široký a na trhu žiadaný sortiment. Práve práce Vojtecha Angyala znamenali pre kremnickú kameninovú továreň veľkú popularitu a prestalo platiť heslo, že „kamenina je porcelánom chudobných“.

Dnes sú výrobky tejto továrne cennými zbierkovými predmetmi a ešte aj dnes sa nachádza rad možno lacnejších predmetov v domácnostiach kremnického okolia (patria do neho aj obce Žiarskej kotliny). Na rozlíšenie pôvodu napríklad ozdobného nástenného taniera je na spodnej časti vytlačená jedna zo značiek, ktoré boli uverejnené v minulom Hutníku.

Po 1. svetovej vojne roku 1924 požiadala firma „Ján Kossuch továreň na majolikové a fajansové výrobky v Kremnici“ Ministerstvo obchodu v Prahe o povolenie používať českého leva na výrobkoch určených na vývoz s nápismi „Made in Czechoslovakia“. Po vybavení formalít s registráciou firmy sa spoločnosť definitívne odtrhla od maďarského vplyvu.

Nasledovali zložité časy pre hospodárenie firmy, obdobie obmedzenia trhu, hospodárskej krízy, ba aj vojnových čias. Firma sa stala úspešným exportérom už popísaných výrobkov. Podľa podrobnej bilancie firmy z roku 1930 sa výrobky bežne exportovali do Turecka, Ameriky a väčšiny európskych štátov. Samozrejme, že značná časť výrobkov putovala na domáci trh. Počet pracovníkov sa pohyboval okolo 60, hospodárske výsledky, najmä zisk boli veľmi kolísavé.

Počas druhej svetovej vojny bola kremnická továreň značne poškodená. Výmerom Povereníctva SNR pre priemysel a obchod z 31. augusta 1945 bol podnik začlenený pod národnú správu, neskôr bol začlenený medzi poštátnené podniky a prešiel do majetkovej podstaty Slovenských tehelní, n. p., Pezinok.

Roku 1956 bola výroba v kameninovej továrni úplne zastavená.

Skončila sa skoro 150-ročná výroba kameninových výrobkov v Kremnici. Na Slovensku to bola najdlhšie pracujúca výrobňa kameniny.

Oveľa kratšie pracovali kameninové továrne v Košiciach, Muráni, Spišskej Novej Vsi, Rožňave, Prešove a Kežmarku.

Čo zostalo zo slávnej kameninovej továrne?

Predovšetkým sú to bohaté zbierky ozdobných a úžitkových predmetov v kremnickom múzeu, Krajskej galérii v Banskej Bystrici, v Slovenskej galérii v Bratislave a Zvolenskom zámku.


Vo veľmi dobrom stave zostala aj budova, v ktorej sa v súčasnej dobe nachádza zlieváreň hliníkových odliatkov.


Keďže ide o zaujímavý priemyselný objekt, dovolím si jeho stručný popis.

Budova sa nachádza na Továrenskej ulici v chránenej mestskej zóne. Je to masívna jednoposchodová budova so zastavanou plochou 1 000 štvorcových metrov. Nachádzala sa tu vypaľovacia prevádzka s dvomi pecami postavená zo železobetónu.

Ďalej tu boli dielne s ďalšími pecami, v suteréne bola umiestnená baliareň a sklad tovaru. Súčasne slúžil tento priestor na uskladnenie modelov a foriem. Na povale budovy bola umiestnená stolárska dielňa.

V areáli továrne bol vybudovaný aj obytný jednoposchodový dom so suterénom, ktorého súčasťou bola kancelária, laboratórium, knižnica a obytné priestory, tiež tu boli vybudované aj stajne a byt pre kočiša.

Architektonicky je budova celkom zaujímavá, je realizovaná neomietanou obmurovkou z mimoriadne kvalitných tehál. Zaujímavé je, že majstri, ktorí budovu stavali, nezabudli ani na ozdobné prvky.





* * *

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára