Osídľovanie Stredného Slovenska nemeckými kolonistami a vznik HAUERLANDU

Tatarské vpády na územie dnešného Slovenska v roku 1241 mali katastrofálne následky ešte aj niekoľko desaťročí po ich ukončení v roku 1242. V niektorých oblastiach bola vyvraždená aj polovica obyvateľstva, naviac, roľníci počas prítomnosti Tatárov prestali obrábať pôdu, čo malo za následok hladomor, ktorý spôsobil ďalšie veľké straty na ľudských životoch. Najmä preto sa rozhodol uhorský panovník Belo IV., ktorý sa vrátil z jadranského exilu v lete 1242 pozvať do vyľudnenej krajiny nových osadníkov (počet obyvateľov klesol nastal najmä na juhozápadnom Slovensku). Pozvanie sa týkalo hlavne obyvateľov zo slovenských oblastí, ale do mnohých miest a dedín prišli osadníci aj z nemeckých krajín. Práve v tomto období sa osídlila oblasť stredoslovenských banských miest. Prisťahoval sa aj rad odborníkov, baníkov a hutníkov, ktorí poznali zložitejšie metódy ťažby a spracovania rúd. Jednoducho, ich príchod do tejto oblasti podnietilo prírodné bohatstvo v podobe kovu – zlata, striebra a medi.

Osídľovanie stredoslovenskej oblasti baníkmi, hutníkmi a minciarmi sa zintenzívnilo počas vlády kráľa Karola I. Roberta (1308-1342), rodáka z Neapola, ktorý v snahe pozdvihnúť hospodárstvo Uhorska uskutočnil mnoho reforiem na podporu rozvoja miest, obchodu a baníctva. Do okolia Kremnice sa tak prisťahovali skúsení baníci, odborníci na spracovanie zlata, minciari sa napríklad prisťahovali najmä z Kutnej Hory.

Preto rozsiahly pohyb obyvateľstva sa volal aj veľká kolonizácia. V polovici 14. storočia, keď veľká kolonizácia kulminovala, žilo na území dnešného Slovenska okolo 60 –80 tisíc Nemcov, čo tvorilo 15-20 percent z celkového počtu obyvateľov, ktorých tu žilo okolo 400 tisíc.

Pre občanov nemeckej národnosti žijúcich prevažne v troch oblastiach Slovenska (Bratislava a okolie, stredné Slovensko a Spiš) sa zaužívalo v 20. storočí pomenovanie Karpatskí Nemci.

Samozrejme, že mnohí z prisťahovalcov sa venovali aj obrábaniu pôdy a pestovaniu poľnohospodárskych výrobkov, výrobe dreveného uhlia, spracovaniu dreva, povozníctvu, obchodovaniu, rôznym drobným remeslám, teda činnostiam, ktoré boli potrebné pre tých kolonistov, ktorí sa zaoberali baníctvom a hutníckou výrobou kovov. Nie je bez zaujímavosti, že spolu s prisťahovalcami – odborníkmi na tieto činnosti prišli aj kňazi. Kolonisti si zakladali aj nové usadlosti okrem starých miest (Kremnica, Banská Štiavnica), ktoré už existovali aj pred kolonizáciou. Väčšina usadlostí vznikala na zalesnených plochách, ako nové dediny. Uhorský panovník Belo IV. sa rozhodol výrazne podporiť rozvoj krajiny a osadníci si mohli pridelenú pôdu kúpiť, alebo im pôdu vymeral dedičný richtár, na ktorú potom nadobudli dispozičné právo.

Typická forma nemeckej dediny Hauerlandu

Pôda, ktorú dostávali bola zalesnená, v mnohých prípadoch neprístupná, alebo z minulej činnosti opustená. Väčšina osád vznikala podľa výberu nových kolonistov. Panovník, ktorý mal záujem osídliť krajinu udelil týmto osadníkom výhodu, podľa ktorej boli na 5-17 rokov oslobodení od akýchkoľvek poplatkov. A tak sa zakladali nové osady, skoro vždy v slnečných dolinách, cez ktoré pretekal potok. Mnohé z týchto osád, vzniknutých na strednom Slovensku osvojili si pomenovanie s príponou „hau“. Sloveso „hau“ znamená v nemčine aj stínať a tak sa táto prípona opisne prekladá ako „čistina vzniknutá vyrúbaním lesa“, alebo ešte lepšie klčovaním.

Z 24 obcí na strednom Slovensku (v okresoch Žiar nad Hronom, Turčianske Teplice a Prievidza), v ktorých žijú aj dnes občania nemeckej národnosti má osem obcí vo svojom názve koncovku „hau“, preto sa v tridsiatych rokoch minulého storočia zaužívalo pomenovanie tejto oblasti „Hauerland“. Vymenujme si aspoň mestá a obce s koncovkou „hau“ – Krikerhau (Handlová), Drexlerhau ( Janova Lehota), Neuhau (Nová Lehota pri Handlovej), Kuneschhau (Kunešov), Honneshau (Lúčky), Schmiedshau (Tužina), Glaserhau (Sklené), Beneschhau (Vyšehradné, v roku 1960 pripojené k Nitrianskemu Pravnu).

Toto sú iste osady, ktoré vznikli osídlením na opustených, zalesnených územiach a prvá časť ich mena je pravdepodobne v niektorých prípadoch odvodená od mien richtárov, ktorí zakladali dané obce. Právomoc, ale aj povinnosti richtárov boli veľké. Keď richtár priviedol kolonistov na miesto budúcej osady, ktoré on určil, musel sa v začiatočnom období budovania osady postarať aj o ich hmotné zabezpečenie. Bol to on, ktorý delil pozemky v osade, aj mimo nej ( napríklad polia). On sám mal práva navyše, napríklad vlastniť mlyn, pivovar, krčmu a pod. V menších previneniach bol aj sudcom a tak sa asi stalo, že niektoré osady sú pomenované podľa mena takéhoto richtára, tým skôr, že táto funkcia bola dedičná. Ak trochu popustíme uzdu našej fantázii, tak v Janovej Lehote sa možno takýto richtár volal Drexler, v Novej Lehote, ktorá sa volala Neuhau to bolo asi nové klčovisko, je možné. Meno obce Kunešov je údajne odvodené od mena Konradshäu, no už v roku 1442 sa uvádza ako Kunischenhaw, samozrejme, že meno sa vyvíjalo ďalej. Škoda, že nevieme, kto bol Konrád a ako prišlo k zmene mena. Na druhej strane poznáme meno dedičného richtára.

Pohľadna 600 ročný dom v Kunešove /V. Bornemisza 1933/

Školský inšpektor V. Bornemisza vo svojej publikácii z roku 1933 uvádza, že obec je prvý raz spomenutá v roku 1342, kedy Leopoldus, kremnický gróf a oravský kastelán daroval spomínané richtárstvo Vernerovi de Postka a jeho potomkom s dedičným právom. Ešte v roku 1933 stál v Kunešove dom dedičných richtárov a vtedajší jeho majiteľ vraj úzkostlivo chránil staré pergameny. Dnes vieme, že dom koncom druhej svetovej vojny vyhorel, ale pamiatka vo forme kamennej zrúcaniny po ňom zostala dodnes.

Dôkaz o právomociach dedičných richtárov je aj v listine, ktorej obsahom je potvrdenie mesta Kremnice a odpredaji dedičného richtárstva v terajších Kremnických Baniach (do roku 1918 Johanesberg, neskôr Piargy). V tomto zápise z roku 1361 sa uvádza, že Peter Gürtler, spolu s bratrancom Heuslingom predali dedičné richtárstvo Jánovi Goldnerovi a jeho bratrancovi Janovi so všetkými príslušnosťami. A teraz to najdôležitejšie o čo vlastne vždy išlo. Noví dediční richtári mali mať dva celé domy, pozemky, oráčiny a slobodnú krčmu (!) so štyrmi remeselníkmi a to pekárom, mäsiarom, obuvníkom a kováčom. Nech túto situáciu hodnotíme akokoľvek, určite to bolo podnikanie, z ktorého mohol dedičný richtár slušne vyžiť.

Zaujímavý bol aj prípad dedičného richtára v Krahuliach ( Blaufuss) Pavol König, dedičný richtár obdržal toto richtárstvo 16. januára 1640 za sumu 200 zlatých, za čo získal právo čapovať pivo. O tejto udalosti mu bola vydaná listina s pečaťou, keďže v tomto období boli časté vojny Pavol König túto listinu zakopal do zeme, čím došlo k jej poškodeniu a preto o 22 rokov neskôr požiadal richtára a radných kráľovského mesta Kremnica syn Jakub König o obnovenie privilegovanej listiny. Kráľovské mesto tejto žiadosti vyhovelo a Jakub König so svojimi bratmi dostali právo voľného výčapu piva. Jakub König sa zaviazal, že sa bude voči zemepánskej vrchnosti chovať poslušne, úprimne a statočne po všetky časy.

Noví osadníci museli byť určite pracovití ľudia a vyklčované a od kameňov vyzbierané polia nachádzame na vzdialených miestach od obce aj v súčasnosti a aj keď sa už roky nevyužívajú a znova zarastajú lesom. Spravidla sú ohradené navŕšenými kameňmi, ktoré boli na poli vykopané. Dnes už ani nechceme veriť, že táto pôda bola roľnícky využívaná.

Celkove je táto kolonizácia Uhorska nemeckým etnikom hodnotená veľmi pozitívne. Nemeckí kolonisti prichádzali na územie terajšieho Slovenska z hospodársky a kultúrne najvyspelejších krajín západnej Európy (Sasko, Bavorsko, Sliezko a pod.) Ich príchodom prišli aj nové technológie, nová organizácia miest, nový životný štýl a možno najdôležitejšia bola už spomínaná skutočnosť, že panovník Belo IV. , ktorý kolonistov pozval sa rozhodol zveľadiť krajinu a udelil kolonistom vo vznikajúcich nemeckých mestách také výhody, o ktoré museli pôvodní obyvatelia, teda Slováci, ešte dlho bojovať. Išlo o to, že nemeckí kolonisti priniesli zo svojich krajín nové právne normy hospodárskeho a sociálneho života miest, ktoré boli panovníkom akceptované. Ako príklad zrýchlenia vývoja miest sa uvádza, že ak v 13. storočí bolo na území vtedajšieho Slovenska 30 sídiel mestského typu, v nasledujúcom storočí ich bolo skoro 100. Panovník si však vyhradil podmienku, že v slobodných kráľovských mestách sa na ich správe a rozhodovaní nesmú zúčastňovať občania iných národností okrem nemeckej, a tak príslušníci tejto ovládali politický, hospodársky a cirkevný život daných miest. Tento stav trval až do 16.-17. storočia, keď si Slováci vymohli od panovníka rovnocenné postavenie. Táto udalosť sa udiala v roku 1608, keď sa uhorské stavy uzniesli okrem iného o tom, že Nemci musia upustiť od svojho výsadného hospodárskeho a sociálneho postavenia v uhorských mestách, kde tvorili menšinu. Toto rozhodnutie znamenalo zavedenie výhod pre Slovákov, Čechov, ale aj Maďarov. Stalo sa to pred korunováciou uhorského kráľa Mateja II.